…aké úžasné svety sa otvárali na stránkach každej knihy, do ktorej som sa zahĺbil hneď po príchode z knižnice. Mali sme ju neďaleko na našej ulici. Trávieval som tam množstvo času, hneď po škole. Dokonca istý čas som v knižnici pôsobil ako aktivista. Myslím, že sa to tak volalo. Chodil som pomáhať ukladať vrátené knihy do regálov, ale hlavne som to využíval na možnosť prehrabávania sa v množstve neznámych svetov. Keď som pre seba objavil možnosti zažívať dobrodružstvá na Klondiku s Jackom Londonom, ísť po Kráľovskej ceste s Richardom Halliburtonom, už som nemohol odolať žiadnemu z volaní „divokých husí“. A v tom úchvatnom dobrodružstve ma ešte viac podporoval môj strýko Laco, knihomoľ v tom najpravejšom význame. Prekonal ho snáď len Kornel Földvári, ale toho som vtedy ešte nepoznal. Strýko Laco ma v čase mojej ranej mladosti zásoboval rodokapsami, čoby literatúrou pokleslých morálnych hodnôt. 
Cez tieto zošitové vydania dobrodružných, ešte prvorepublikových románov, som sa preháňal po širokých pláňach amerického západu, mrzol so zlatokopmi pri riekach Kanady, poznal krutosť smädu na Sahare i nádheru Yucatánu a pralesov Guatemaly s Lovcami orchideí Františka Flosa. Ale potom som na policiach knižnice objavili knihy úžasného Vojtecha Zamarovského a Staré grécke báje a povesti dostávajú pre mňa nový, netušený rozmer. Rozmer vynikajúceho rozprávača, telom i dušou Veľvyslanca helenizmu. Vojtech Zamarovský mal nesmierne vzácny dar vyrozprávať historické deje, epochy, výskumy a objavovanie starého Grécka nádhernou rečou, ktorá nedovolila odložiť knihu, kým som nedočítal posledný riadok. Mal dar natoľko upútať čitateľa, že aj literatúra faktu sa stala dobrodružstvom. A potom, omnoho neskôr, keď nám v škole prednášal môj drahý profesor Karol Kahoun antické umenie, pamiatky architektúry, ktoré som mal zázrakom možnosť vidieť a ohmatať na mieste ich vzniku, poslal som pánu profesorovi pohľadnicu s jedným z antických chrámov. Až niekoľko rokov po škole, pri nejako pohári vína sa mi priznal, že plakal nad tou pohľadnicou. Karol Kahoun, napriek tomu, že prednášal dejiny antického umenia, nesmel z rozhodnutia vtedajších ideológov vycestovať, aby videl na vlastné oči to, čo nás učil.
Moja cesta za dobrodružstvom cestovania začala za oknami železničných vagónov. S rodičmi sme cestovali na výlety vlakom a každá cesta začínala zápasom o miesto pri okne. Tam som mal pocit, ako keď si sadnete do kresla v kine. Zhasnú svetlá a ja doposiaľ čakám na vstup do tajomného, neznámeho, dobrodružného, nebezpečného i rozprávkového a nádherného sveta, ktorý sa mi otváral na filmovom plátne. A vo vlaku sa tým plátnom stalo okno železničného vagóna. Keď výpravca zapískal, vozne sa s hrmotom pohli a filmový dej za oknom začal titulkami. Potom sa na tom pomyselnom plátne míňali domy, vrchy, rieky a to neznámo vo mne doposiaľ vyvoláva túžbu snívať o tom, čo je za kopcom na obzore, kam vedie cesta vedúca popri trati a odrazu sa stráca, ľudia stojaci na staniciach pozdĺž trate. To krásno a očakávané tajomno sa nijako nemení tým, či prechádzam len do vedľajšieho mestečka, alebo letím lietadlom na iný kontinent. Objavovať nádherné svety môžeme aj za stodolou, ak vieme a chceme vidieť. Svojho času nám pri akejsi výstave povedal fantastický akademik Ján Plesník „ ak chcete vidieť iné svety, skloňte sa, rozhrňte trávu a budete žasnúť aké svety objavíte.
Keď sme leteli na Sicíliou , niektorí neustále žasnúci sme sledovali ostrov pod nami, mesto Catania a pre mňa fascinujúci kužeľ Etny z ktorej tak akosi mierumilovne vystupovali obláčiky pary. Doposiaľ neviem, či piloti lietajúci nad Sicíliou majú v popise letu krúžiť niekoľko krát nad sopkou, aby fascinovali žasnúcich turistov, alebo jednoducho letisko v Catanii neprijímalo lety a tak sme museli čakať na pristátie. V každom prípade to bolo moje prvé stretnutie so „živou“ sopkou z vrchu. Kým som ju nevidel, ani som neuvažoval žeby sme na ňu vystúpili. Ale odrazu….Domáca rada, teda Inguśa a Šimon, v našom domčeku v citrusových sadoch pri meste Lentini, rozhodla nekompromisne za výlet na Etnu. A ja som sa vlastne ani nepriečil. Byť na Sicílii a neisť na Etnu….Rada rozhodla o dni výjazdu a tak sme „našou“ malou vypožičanou Lanciou vyrazili smer Catania, od ktorej je sopka vzdialená nejakých 29 km. Na jej úpätí sa nachádzajú vinice, olivové, figové a citrusové sady, ktoré na jednej strane kvitli a na druhej strane dozrievali, vyššie polohy sú pokryté píniovými hájmi a vrchol je odlesnený, pokrytý lávovými prúdmi a vulkanickým popolom.
Ubúdajúcou vzdialenosťou ubúdalo aj porastu. A pribúdalo kamenia a skál. Nebolo to ďaleko, niekoľko kilometrov. Ale zmena krajiny bola tak naliehavá, že na nás padalo niečo ako tieseň. Pustota sa tu stávala hmatateľnou a my sme mali pocit, že opustením hlavnej cesty, opustili sme i svet ľudských možností, svet hovoru, potravy a vína, svet prchavých, ale krásnych radostí, svet živých. A potom sme medzi všetkými tými kameňmi, a všetkou tou prázdnotou našli kaplnku. Parkovisko s reštauráciami a butikmi, suvenírovými obchodíkmi a ďalšími reštauráciami a stovkami aut. Ktosi na nás mával a ja som mal pocit, že nás niekto chce nalákať do pochybných obchodov, ale spoza stiahnutého okna sa ozval mladý muž poľštinou. Či chceme parkovať. Nedôverčivo som prikývol a opýtal sa odkiaľ je. „Katovice, Katovice“, zaspieval, „A vy ? Máte taliansku značku. Poďte za mnou, ja odchádzam. Neplaťte“. Podal mi lístok. „Je na celý deň“. Zakýval a ani som sa mu poriadne nepoďakoval.
Vonku bola oproti Catanii podstatne chladnejšie. Išiel som sa postaviť do rady na lístok k lanovke. Keď som ho kupoval, predavač si nás premeral a navrhol, že nám požičia teplé vetrovky a čiapky. Hore je zima. Mal som trochu pochybnosti o tej zápožičke, Ale prešívané vetrovky pre Inguśu a Šimona ma upokojili. Hore sa naozaj zišli. Ja som bol vyzbrojený lepšie. Krásne výhľady, ak sa dá krásnom nazývať nehostinné kopce sivej lávy, ešte kde tu s chumáčmi akejsi zelene. Ale malo to svoje magické čaro. Z lanovky sme vystúpili a chvíľu sme museli čakať na mikrobus, ktorý vozí turistov až takmer k vrcholu sopky. Teda je ich viac, tých mikrobusov. Viac ako výhľady cez okná bolo zaujímavé pozorovať chovanie spoluturistov, ktorí najprv zápasili o miesta pri okne, ako ja v detstve vo vlaku a potom mali všetci nalepené nosy na skle okien. Keď nás na vrchu autobus vyvrhol zo svojich útrob, bola vonku poriadna zima a mrazivý vietor. Chuchvalce pary sa prevaľovali pomedzi krátery a my sme kráčali chvíľu po láve, chvíľu po ľade za sprievodcom, ktorý sa vyskytol ani nevieme odkiaľ. Priviedol nás až na okraj krátera k zábranám a niečo kričal do vetra. 
Rozumeli sme len každé štvrté slovo a tak sme sa skôr riadili intuíciou. Musím priznať, že pohľady do dychčiacej Zeme je fascinujúci a jeho tajomno zvyšujú ešte chuchvalce pary, ktoré magičnosť posilňujú o vieru v bájne bytosti spájané so sopkou. Podľa gréckej mytológie je sopka Etna spájaná so súbojom Dia s najväčším z titánov Týfónom, synom Tartara a matky Zeme Gai. Po súboji bol Tyfón porazený a Zeus utekajúceho titána dostihol v oblasti Sicílie, kde naňho vrhol horu Etna. Keď bol Tyfón uväznený pod Etnou, všetkých sto jeho hláv sa okamžite pokúsilo dostať na povrch, čo vyvolalo množstvo erupcií a stĺpov dymu. Vždy, keď Etna začína soptiť, podľa povesti sa Tyfón pokúša uniknúť spod jej ťarchy von.
A čo viac ? Niektoré mýty hovoria, že Kyklopovia pracovali v podzemných dielňach pod Etnou, kde pre Dia kuli blesky. Ja som presvedčený, že tam dole ešte stále sú a raz sa im podarí uniknúť a ukuté blesky vrhnú na ľudstvo, ktoré ničí matku Zem…
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty