…svet je naplnený umením a príroda je jeho nositeľom. Umenie je neustále hľadanie podôb prírody, ktoré príroda pred nami nezatajuje, ale aj tak ich musíme objavovať.
Celé dejiny umenia sú v podstate hľadaním vnútorných svetov prírody.
….pred mnohými rokmi, alebo desaťročiami sme sa, taká malá skupinka, vybrali na vernisáž výstavy Profesora Albína Brunovského na Bojnickom zámku. Ešte pred odchodom z Bratislavy sme sa rozdelili na ešte menšie skupinky. Celú akciu organizoval vtedy Andrej Rudavský, skvelý sochár, v tej dobe v nemilosti vrchnosti. Ona celá ta skupina bola zložená z obdobných „odpadlíkov slušnej kultúry“. Ako sa vyjadril jeden z vtedajších ideológov. Aká podobnosť. Dnes sme dostali označenie „Bratislavskí kaviarenskí povaľači“ od Najvyššieho. Po ceste, keď sme už mali nasmerované na Nitru, vtedy ešte nestála, alebo neležala /?/ diaľnica, Andrej Rudavský nasmeroval našu malú kolónu do pre nás neznámej časti mesta. Na okraji Nitry bol areál Výskumného ústavu živočíšnej výroby SAV. Jeho zakladateľom a dlhoročným riaditeľom bol Profesor Ján Plesník, akademik Slovenskej akadémie vied. Úžasný Človek /mimochodom minulý rok sa dožil 100 rokov/, osobnosť nie len vedy. 
A tento Pán Profesor organizoval v tom čase v areáli Výskumného ústavu výstavy výtvarného umenia. Umenia v tom najlepšom slova zmysle. Umenia, ktoré vtedy nemalo miesto v oficiálnom priestore. Chodili sme medzi sochami, objektmi, maľbami a priestorovými kompozíciami a každý z nás sme vnímali tie artefakty svojím spôsobom. Vlastne ani nešlo o nejakú oficiálnu vernisáž, ale predsa, ticho sa k nám prihovoril pán Profesor Plesník. Videl svet vizuálneho umenia trochu z iného uhla ako, budem hovoriť za seba, som ho videl dovtedy ja. Svet vizuálne vnímaného priestoru je vytvorený z mnohých vrstiev. Tie vrstvy sa vzájomne prelínajú, vymieňajú si miesto, dopĺňajú sa a vytvárajú iné priestory. Niekedy máme pocit, alebo žasneme nad dielami u ktorých sme presvedčení o ich originalite a len po dlhšom štúdiu pochopíme, že to, čo sa nám zdá ako objavné, sú sloje pamätí uložené v našom podvedomí. A výtvarné umenie je tvorenie, vytváranie, realizácia uložených vrstiev pamätí do opätovnej vizuálnej podoby a objavovanie vnútorných svetov podvedomia.

Tieto spomienky sa vo mne prebúdzali pri prechádzaní čarovnými chodbami, sieňami, tunelmi a dómami Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Je fascinujúce prechádzať touto galériou v ktorej každý moment je novým prínosom farebných i tvarových kompozícii. Prelínanie valérov červení, žltých, okrov, hnedí, palety tých najúžasnejších kompozícií abstrakcie. Priestorové objekty, ktoré v našom podvedomí vyvolávajú erupciu vizuálnych predstáv spájaných s prebudenými spomienkami z podvedomia. Každý, kto tieto priestory prechádza, vidí svoje vlastné súbory, komplexy, alebo jednotlivé výtvory prírody v stalagmitoch a stalaktitoch, tých najfantastickejších aragonitových tvarových štruktúr a farieb. Špirálové, vejárovité tvary prekrývajú fantazijné kvety, trsy, ihlice, alebo súbory hviezdic. Chýbala mi tam trochu tlmená , alebo až tichá hudba klasika. Bez sprievodcovského slova. Sprievodné slovo nás tak trochu strháva do reality zo snenia. A bez zástupov umenie, alebo krásy chtivých. Ale to by sme si potom museli predstaviť aj Ermitáž , alebo Louvre bez návštevníkov, asi….áno.

A tie tvary, tie farby, tie kompozície ostávajú v nás. Je len ťažko predpokladať, kedy z nich vydolujeme, alebo ony sami vyjdú nepozorovane do reálneho, nami žitého prostredia a stanú sa jeho súčasťou, alebo podkladom, inšpiráciou. Môžeme len tušiť, čo všetko sa odohrávalo v mysliach, predstavách, snoch ľudí minula, keď vstúpili do tajomných priestorov hlbín Zeme. Keď sa pred nimi otvárali záhadné poklady tvarov a farieb, keď v nich vyvolávali predstavy iných, možno spirituálnych svetov.

Život Ochtinskej aragonitovej jaskyne začal pre nás, pre ľudí z povrchu, ktorí sme návštevníkmi neznaných svetov krásy v hlbinách našej Zemičky, začal v roku 1954, kedy pri razení šachty na lokalite Hrádok baníci objavili aragonitovú jaskyňu. Potom trvalo ešte osemnásť rokov kým bola táto nádherná jaskyňa sprístupnená. Ochtinská aragonitová jaskyňa dnes patrí medzi svetovo významné lokality a je zapísaná na Zozname prírodného svetového dedičstva UNESCO. Ochtiná sa nachádza v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, oblasť Stolických vrchov v údolí rieky Štítnik.

„Život je príliš krátky na to, aby sme sa niekam ponáhľali“.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski



Konečne normálny príspevok v blogu v mori... ...
Ďakujem! Bol som tam už viackrát - ale tej... ...
Celá debata | RSS tejto debaty