pravda krásy

…“keby tak bolo viac času. Vieš čo, starý, to je strašné. Je neviem kam sa skôr pohnúť. Od rána je to na zbláznenie. Nestíham, nestíííham. Katastrófa.“ S hlasom zúfalca a pohľadom štvaného zvieraťa sa mi zveruje Sveťo s prilepeným mobilným telefónom na uchu. „To nepatrilo vám. Jasné, že prídem. Ráno ? Už o siedmej ? Viete ten násyp, to asi nebude ono. Je príliš vysoký“ seká slovo za slovom do telefónu, podchvíľou sa dvíha zo stoličky akoby sa chcel rozbehnúť a potom zas sadá a medzitým v záchvate urputnej aktivity voľnou rukou kreslí niečo do vzduchu. „Prepáč starý, vidíš“ Ospravedlňujúco sa pozrie mojím smerom a ja chápavo prikyvujem. 

Prestal som ho počúvať a sledujem jeho gestá a nervné poryvy tela. Odchlipol som z dosť zlej kávy. Odrazu som si uvedomil, že Sveťo mi pripomína jednu postavičku z psychiatrickej liečebne Formanovho Preletu nad kukučím hniezdom. „Vieš práve pracujeme na jednom projekte a termíny lietajú. Však to poznáš“ otočil na mňa oči a ja už akosi automaticky kývam hlavou. „Myslel som, či sa nezastavíte“ využil som jeho krátku pauzu k nádychu aby som mu navrhol to, prečo sme sa vlastne usadili v kaviarni podchodu pod Mierovým námestím. „Ty starý nehnevaj sa teraz určite nemôžem. Nespávam. Nestíííham. Na infarkt. Čo ti poviem“ a zas niečo strašne rýchlo verklikuje do telefónu.

„Starý ja už musím letieť, prepáč, pozdrav doma“ nalial do seba horúcu kávu a s telefónom stále na uchu sa zdvíhal „ zoberieš to ? Díky. Musíme sa stretnúť. Dúfam, že bude viac kľudu. Zatiaľ čau“ to sa už motal medzi prechádzajúcimi v podchode. Keď som sa tak pozeral za ním ako sa vzďaľuje, napadlo mi či náhodou nemá ten telefón prilepený k uchu a rukou to len kamufluje. Chvíľu som ešte sledoval kmitajúce postavičky pred kaviarňou a potom mladú čašníčku opretú o barový pult, ktorá určite trénovala rýchlopis pri posielaní SMS správ telefónom. Bola zjavne jedinou široko ďaleko, okrem mňa, ktorá mala čas. Mala ho more a až potom, keď jej skončila šichta ho stratila.

Nikto nemá čas. Teda nemá…ono priznať sa dnes v spoločnosti, že vlastne máš dosť času na stretnutie s priateľmi, alebo na výletík, tak okamžite asi padáš v spoločenskom rebríčku. Mať čas je potupné. Je nutné sa tváriť, že si na roztrhanie. Nemať čas sa nosí. Je to Cool, alebo In ? Tak teraz neviem. Keď som raz stretol Sveťovho syna nedalo mi aby som sa neopýtal na otca. „Nevieš je doma, alebo…“ani som nemohol dopovedať otázku a mladý Sveťo vyhŕkol pravou stranou ináč správne opovržlivo zatvorených pier podľa všetkých puberťáckych pravidiel „ jasné, že je doma. Spí, vždy poobede spí. Niekedy až do večera.“ Preletelo mi mysľou, či ho netlačí na spánkoch prilepený telefón.

Tak neviem. Moja svokra sedí doma väčšinu sama. Má čas. Na všetko. Pamätá si veľa. Len si akosi nepamätá, žeby boli v čase jej možného nematia času postihnutí redaktorkovia rôznych novín a vtedy len rádia za každou druhou vetou vnucovali presvedčenie ako strašne letí čas a aká je uponáhľaná, rýchla doba. A tak sa snaží teraz nejako ten čas naplniť. Pre nás. A my sa jej tiež snažíme jej aj náš čas naplniť. Pre ňu aj pre nás. Občas, keď je pekne na dobré Potulky, vytiahneme mamu na nenáročné miesta, na miesta, ktoré by mohla mať rada, alebo mala z nich radosť. „Nechcem vás otravovať“ hovorieva a my vieme, že to povie, „som vám tam len na oštaru“. A my vieme, že sa teší. Aj my sa tiež tešíme, že sa teší.

Svokromama sa tešila, keď sme jej oznámili, že by bolo fajn zájsť sa pozrieť na zámok Esterházyovcov – Fertőd. V máji boli krásne jarné dni a svokromama má výlety do Maďarska rada. Ako asi všetci naši slovenskí Maďari. Najprv síce chcela nachystať nejaké jedivo, teda dosť jediva, ale keď som jej oznámil, že neideme na mesačnú dovolenku, tak sa uskromnila len s niekoľkými vyprážanými kuracími stehnami. A tak sme v duchu tradície, ktorá hovorí, že „bez šnicle do lesa nelez“ vyrazili na hodinovú cestu do Fertödu za južnou hranicou.

Už z parkoviska pred zámkom, obkolesenom množstvom stánkov so všeličím možným, bolo cítiť aj cez skvostnú kovanú bránu pompéznosť Esterházyovského sídla s parkom. Gróf Mikuláš Esterházy si dal záležať na tom aby pri prestavbe malého loveckého zámočka v polovici 18. storočia, na veľkolepé prepychové sídlo, bolo už od vstupu jasné jeho vtedajšie postavenie a s tým spojenú reprezentatívnosť a okázalosť zámku. Jeho snaha postaviť zámok v honosnosti Versailles sa mu nesporne podarila. Frivolné rokoko vystupuje z kyprých tvarov ustupujúceho baroka a už v niektorých miestach začína tolerovať strohosť klasicizmu.

Otvorená náruč do oblúka postavenej krásy nás pomaly láka, priťahuje prejsť vysypanými chodníkmi medzi špirálami rokaja trávnikov a kvetov k fontáne v ktorej už niekoľko storočí vedú urputný zápas kyprí junáčikovia s akýmsi hrozným vodným drakom. Zatiaľ sa im podarilo len to, že pod údermi sekier začala drakovi z papule striekať voda. Centrálny vstup do paláca vedie po dvojstrannom schodisku, ktoré iluzívne zvyšuje monumentalitu budovy, na balkón podporený dórskymi stĺpmi. „Radosť panovať z takého balkóna“ som si povedal, pohladil kamenné hlavy ledabolo pohodených holiakov na kovanom zábradlí a pokorne zišiel dole medzi poddaný pospolitý ľud. Dvojpodlažnú budovu ukončuje balustráda, ktorá obieha po celom obvode strešnej rímsy a tak ešte viac zdôrazňuje grandióznosť zámku.    Na prízemí sme si dali v kafé Esterházy kávu Esterházy, s mamosvokrou sme si trochu oddýchli od prudkého návalu krásností a potom sme sa vydali pozrieť peknotu aj z druhej strany, ktorá vyúsťuje do francúzskeho parku. Tam, na chodníkoch medzi buchtovo a špicovo zastrihanými ozdobnými krami sa prenádherne sníva. Odrazu sme tu počuli šuchot širokých krinolín, nad nimi korzetmi stiahnuté osie drieky a ešte vyššie pohupujúce sa vysoké parochne fantastických tvarov. Medzi štíhlymi prstami sa vznášali biele vreckovky občasne zastierajúce červeň úsmevu, ale aj ako motýľ pomaly klesajúce k zemi, aby ich zdvihli galantné prsty úzkych vysokých punčoch vo vyšívaných kabátcoch s čipkami a stužkami nad ktorými trónil trojrohý klobúk posadený na napudrovanej parochni. A všade plávala lascívna elegancia, odkiaľsi zneli Haydnove sonáty obaľujúce všetko do voňavého romantična.Na dvore grófa Mikuláša Esterházyho trávil tridsať rokov Josef Haydn. Tu skomponoval množstvo svojich opier, omší, koncertov, sonát a piesní. Medzinárodný hudobný festival, ktorý sa tu koná od roku 1959 na počesť tohto velikána hudby je nesporne úžasným zážitkom v prostredí zámku vo Fertöde.

Po ceste naspäť na rodnú hrudu sme sa ešte zastavili v krásnom historickom meste Kőszeg. To sme mamosvokru potešili ešte viac. Lebo sme mali čas. Aj pre ňu. Tak v budúcich Potulkách….. text, foto © Peter Krivda Soliwarski