Keď som bol malé dieťa, bývali sme spolu s naším dedom. Dedo vstával každé ráno skôr ako my ostatní a varil si na raňajky kávu – cigóriu. Keď som vstal, dedo už mal kávu uverenú a celý dom voňal od tej jeho kávy – cigórie. Mal som veľmi rád tu vôňu. A keď niekedy rozmýšľam, čo mi pripomína vôňu domova, tak sa mi odkiaľsi zo spomienok vynorí vôňa dedovej kávy – cigórie. Aj ja si teraz občas varievam ráno kávu – cigóriu. Pretože ju mám rád, ale aj pre jej vôňu. Možno aj môjmu synovi bude voňať domov po káve – cigórii. Niekedy.
Ale domov je aj niečo širšie, priestor v ktorom sú tie naše malé domovy, priestor do ktorého sme vykročili prvými krokmi z tých našich menších domovov, priestor, ktorý má nesmierne množstvo vôni a vonia pre každého inými vôňami. A vekom, a poznaním tých vôni pribúda, a ukladajú sa v našom vnútri, v takej našej špajzy na vône vo vrstvách, v slojoch na vonných štelajzniach.
Do tej špajze vchádzame vždy, keď zacítime vôňu akéhosi miesta a zvnútra, z tej špajze zacingá vôňovartáš, alebo správca depozitu vôni, ktorý v momente, alebo niekedy mu to trvá aj trochu dlhšie, dá informáciu, že „túto vôňu už máme uloženú v spomienkovom regáli pod označením V/1979“. A hneď vieme, že je to Váh v roku 1979. Napríklad.
Ale podmienkou k tomu aby sa v nás vytvorila tá špajza na ukladanie vôni, aby v nás vznikol dobré vedený depozit vôni je láska. K miestu, priestoru po ktorom nás otec viedol za ruku na ešte dosť vratkých nohách, k miestam, ktoré nás otec učil ovoniavať a ktorých vône majú výsadné miesto v depozite. K miestam na ktoré keď sa vrátime a zacítime vôňu, uloženú v našej depozitnej špajzy, otvorí sa pred nami to najveľkolepejšie panoramatické kino v ktorom sú premietané výsadne filmy, ktorých sme sami režisérmi aj hercami. Na úžasnej obrazovke spomienok pred nami začnú defilovať detské priateľstvá, odreté kolená, lásky, malé i veľké buchnáty, priateľstvá, ktoré ostávajú doteraz, lásky, ktoré odišli i tá, čo ostala. Miesta radosti, šťastia i plaču. Miesta, ktoré teraz učíme ovoniavať, držiac za ruku a milovať.
No a pod tým označením V/1979 je vôňa Váhu, ktorý sme splavovali v kanoe ešte na fakulte s doc. Jožkom Bačom. S veľkosrdečným človekom, ktorý nás učil ovoniavať fenomenálne vône doteraz uložené na skvelých miestach v štelajzni. Nedávno, keď som sedel na brehu Váhu a cítil som vôňu vody, ktorá mi vtedy šumela okolo člna, vôňu nádhernej prírody okolo brehov, vôňu ohňa večer v tábore s priateľmi. Sedel som v tráve skvostnej rezervácie Vrbina, pod nohami ticho plynuli biele oblaky na hladine, lesklé vážky si v letku vyznávali lásku medzi leknami. A bol som nesmierne rád, že môžem o svojich ukrytých vôňach hovoriť rukám, ktoré držím už len v spomienkach, lebo ony už držia iné, ale ja tie spomienkové nikdy nepustím. Sedeli pri mne, ponárali sa do chladivej vody Váhu, hádzali žabky po jeho lesklej hladine a vedel som, že tie nádherné vône miesta sa ukladajú v ich špajzy na ich štelajzniach. S láskou….
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty