pravda krásy

Sediac na balkóne podvečer počúval som vtáčím chtíčom, ako elektrinou nabitý vzduch. Počúval som čo všetko vie vyvolať prudká vášeň a urputná snaha o zachovanie druhu. Okolité obrovské stromy boli narvané libidom vtákov a každý z nich v snahe prekonať súpera úchvatným fortissimom prekonával všetky svoje možnosti dané jarným časom. A okolo toho všetkého bolo zapádajúce slnko prevoňané čerstvo pokosenou trávou. Mal som tej úžasnej vône plné ústa. Obrovskými hltami som sa jej snažil nasýtiť, odložiť z nej. Mal som tej vône lúk, pasienkov, lazov plných tráv, margariet, vlčích makov i poľných nevädzí plné vrecká, za košeľou, plné vnútro. Unášala ma kamsi na ďalšie Potulky, uniesla ma, vôňa, na spišské lúky oproti Kapitule.

Oproti mojej Akropole. Každý nosíme v sebe svoju Akropolu. Moja je tam na Spiši, nad Spišským Podhradím, miesto preorané históriou stáročí starších a pamätnejších ako tie, ktoré tu na začiatku 13. storočia započali kresťania. Fascinácia geniom loci, fascinácia energiou ukladanou ako sloje v zemi a vyžarujúcou z každého kameňa pod chrámom sv. Martina i v ňom nedá nepostáť.

Dotknúť sa, pohladiť, celým telom pritlačeným k chladnej skale počúvať o tých, ktorí ju sekali do kvádrov vo viere v Boha. Volám ich umelcami večnosti. Boli umelcami lásky a pokory. Kamenári. Každý kúsok kameňa, ktorý odštiepili nahradili kúskom svojho srdca. Každý úder štemajzom do tejto tvrdej hrudy života katedrály, každý úder ostrým kovom nebol ranou, ale slovom. A to neustále ťukanie kladiva , štemajzu a kameňa bola úžasná rozprava, úchvatná tvorba básne, akejsi ódy na večný život o ktorom ich potom z chrámu tak srdcolomne presviedčal klérus.

Ktovie odkiaľ prišli potulní kamenári, keď sa spišské prepošstvo v roku 1221 rozhodlo na tomto mieste postaviť reprezentatívny chrám, lebo na náprotivný vrch, do Spišského hradu sa nasťahoval Koloman, syn Ondreja II. kráľa uhorského. Trojloďová pseudobazilika s vyvýšenou strednou loďou, priečnou loďou, polkruhovou apsidou a dvomi vežami v tej dobe a vo svojej dominantnosti musela pritlačiť na kolená každého príchodiaceho.

Let mračien histórie najprv oslabil záujem Kolomana o dostavbu baziliky a potom v roku 1241 dostal kostol ďalšiu ranu, keď ho vypálili Tatári pri svojich nájazdoch. Opravu ešte ani nestačili dokončiť a prišlo ďalšie plienenie Kumánmi. Tak obnova trvala až do posledného desaťročia 13. storočia. Ďalšie úpravy a prestavby prebiehajú na kostole v 14. a 15. storočí z dôvodu potreby zväčšenia priestoru.

Pribudli dve kaplnky, bol rozšírený vnútorný priestor zbúraním stien medzi priečnou a hlavnou loďou, a tak románska katedrála zmenila svoju dispozíciu na halový priestor. Gotický charakter potvrdzujú aj nové klenby, ktoré nahradili pôvodné románske. V roku 1494 dostavali Zápoľskí na južnej strane kostola svoju kaplnku a tak došlo k ďalšej zmene nie len pôdorysu, ale aj vnútorného chrámového priestoru prepojením lodí s kaplnkou.

Mimochodom táto kaplnka Zápoľských prešla v roku 2013 prvou etapou reštaurovania vonkajšieho plášťa, oporných stĺpov a vitrážových okien. Mário Flagnatti s kolektívom zápasili s kameňom a Marián Trebichavský úspešne zvládal vitráže okien. Snáď pokračujú v tejto človekumilej činnosti, lebo ešte naďaleko je stav spokojnosti.

Sedel som v lavici chrámu a počúval výklad sprievodkyne pre akúsi turistickú skupinu, prechádzal zrakom po detailoch interiéru na ktoré upozorňovala, po nádhernej už gotickej freske nad severným portálom z roku 1317 na ktorej je zobrazený výjav z korunovácie a požehnanie kráľa Karola Róberta z Anjou pannou Máriou a malým Ježiškom. Je tu zdôraznené presadenie kráľovskej moci na Spiši po bitke pri Rozhanovciach.

Z ôsmich oltárov, ktoré sa nachádzajú v katedrále je väčšina pôvodne gotických a najzachovalejší z nich Oltár Korunovania Panny Márie je umiestnený v kaplnke Zápoľských, ktorá patrí medzi skvosty gotickej architektúry u nás a jej prvky sa tu prejavujú v plnej čistote v snahe o presvetlenie priestoru a odľahčenie stien.

Spišská Kapitula, ako malý Vatikán je obohnaná obranným múrom a za ním si postupne stavali svoje kúrie predstavitelia cirkevnej moci. Prechádzali sme sa okolo zmesí slohov a štýlov, ktoré sa tu od raného stredoveku miesia a a na malom priestore sú akousi školou dejín architektúry. Pristavil som sa na chvíľu pri jednej z nich, pri tej nad Dolnou bránou, ktorú počas minulého režimu spravoval Fond výtvarných umelcov a výtvarníci tam chodili na tvorivé i netvorivé pobyty.

Trocha nostalgie a spomienok ma posadilo na kamenné schodíky. Reštitúcia vrátila majetok cirkvi, len akosi je opustený a chátra. Turisti i študenti, bohoslovci sa prechádzali okolo, ticho si šepkali, snáď aby nenarušili pokoj tých, ktorí sa tu prechádzali a možno prechádzajú stáročiami, len ich nevidíme. Pozhovárali sme sa so stále usmievavým košikárom, ktorý na múriku plietol svoje košíky, ponúkal turistom a pridával k ním pohľad plný dobra. Sedeli sme dlho na druhej strane cesty, oproti Kapitule vo voňavej tráve pod kaplnkami a snažili sa uchovať pre seba skvostný obraz mojej Akropoly a odtrhnúť z neho aspoň kúsok a položiť potom na hrob nášho priateľa, historika PhDr. Antona Glatza v Spišskej Sobote, ktorý bol stelesnenou gotikou. A len na chvíľu zastaviť na Sivej Brade, ktorej parkovisko len potvrdzuje vzťah nás Slovákov k histórii, prírode a cestovnému ruchu, napiť sa studenej „vajcovky“ a potom……len veriť, že keď sa vrátime, bude to iné………lepšie ?                                              

text, foto © Peter Krivda Soliwarski