pravda krásy

      …uletelo už veľmi veľa zím od čias, kedy som chodil k nášmu strýkovi Lacovi, ktorý bol v časoch nášho detstva a mladosti ( v tom čase sa ešte termín adolescent nepoužíval a keď som ho prvý raz počul od našej učiteľky chémie pani Helcmanovskej , tak som si myslel, že je to nejaká nákazlivá choroba),teda strýko Laco, ktorý bol guru nášho snívania. No a  strýko Laco mal vo svojej čarovnej izbe neizbe fantastické kreslo. Okrem iných fantastických vecí. Bol to taký veličizný plyšový ušiak s vysočizným chrbtom na ktorom boli také dve uši. Pokiaľ viem také kreslo mal už len rytier Don Quijote de la Mancha a najslávnejší detektív všetkých čias Sherlock Holmes. No a potom už len náš strýko Laco. Bolo to kreslo v ktorom sa prenádherne snívalo. A keď som prišiel k strýkovi Lacovi, usadil som sa do toho kresla, ktoré voňalo diaľkami, dobrodružstvami, umením, možno trochu starým červeným vínom a dymom z fajky, strýko si sadol oproti do vypletaného kresla, zapálil si (fajčil lacné cigarety a pil lacné červené víno) a pomaly mi začal rozprávať o báječných, ale aj záhadných ďalekých zemiach a ľuďoch, o majstrovstve umelcov minulosti (súčasné umenie okolo neho preplávalo tak akosi bez povšimnutia).       Rozprával mi o všetkých tých skvelých veciach, ktoré ale poznal len z kníh. Nikdy nemohol vycestovať za svojimi snami a tak s nimi žil cez knihy. Strýko Laco čítal všetko. Lacné dobrodružné Rodokapsy, romány velikánov svetovej spisby aj odbornú literatúru. Čítal všetko, čo v tej prazvláštnej dobe bolo dostať. A potom, keď sme sa už dosť napreháňali po prériách divokého západu, predrali sme sa pralesmi Amazonky, prešli sieňami Louvru aj Tretiekovskej galérie, potom mi strýko Laco nezabudol dať niečo zo svojej literárnej veľkozbierky. Omnoho neskôr, keď sa už strýko Laco odobral na majestátne planiny večného snívania, chtiac ešte ovoňať to fantaskné minulo, pokúšal som sa usadiť do ušiaka aby som ešte so zatvorenými očami počul strýkove rozprávanie, ale ono tu už neišlo. Tajomstvá snových svetov môjho detstva hlboký, starý ušiak uzavrel do svojho voňavého, hoci teta hovorila, že zatuchnutého, vnútra.

Ešte bolo zeleno, keď som sedel na brehu ramena Nášho Malého Dunaja pri Kolárove a predo mnou sa na hladine pohojdával starý vodný mlyn. Jeho silueta sa odrážala na hladine. Odrážali sa tam aj brehy Malého Dunaja a tak ako sa tá hladina vlnila, chveli sa aj obrazy krajiny na nej a plávali niekam do diaľav. Spomenul som si na strýka Laca od ktorého som raz niesol knižky jedného z najúžasnejších snílkov, dobrodruhov a nositeľov záhadných prekrásností cudzích svetov, Richarda Halliburtona. Také vznešenosti literárnych pokleskov ako Létajíci koberec, Královská cesta za dobrodružstvím, alebo Nádherné dobrodružství boli samozrejme pokladmi dostatočne ošúchanými a ohmatanými od čias ich kúpy niekedy v rokoch „prvej republiky“. Myslel som na to ako som na jeden dych čítal tieto veľkoleposti a prenášal sa do, áno tých krajín nekrajín.     Pozeral som na hladinu rieky a opäť som cestoval niekam do delty, k moru, za more, za obzory, niekam, kde už nastálo sedí náš strýko Laco vo svojom ušiaku. Prešiel som ešte krásnym dreveným zastrešeným mostom ponad rameno Malého Dunaja k zreštaurovanému mlynu v ktorom je Múzeum vodného mlynárstva. Je zasadený naozaj v peknom prostredí a celý areál okolo vytvára zónu pokoja, kochania sa kľudom a pomalom. Posledný plávajúci lodný mlyn Slovenska tak znovu pomáha pripomínať atmosféru mlynárskych čias v oblasti Váhu a Malého Dunaja. Trochu som závidel spolunávštevníkom, ktorí sem prišli na bicykloch. Krajina je to naozaj skvelá pre cestovanie na dvoch kolesách a obdivovať velebnosti prírody. Nie, nie sú to ostrovy Karibiku, ani peruánske Andy ani japonská Nagoja. ….ale, …možno tam niekde v diaľke sedí tiež niekto na brehu rieky s ohmatanou knihou Richarda Halliburtona a …., ja viem, Halliburton na Slovensku nikdy nebol, ale jeho chyba…..nie ?

text, foto © Peter Krivda Soliwarski