pravda krásy

…keď sme vykročili od parkoviska smerom k turistickým značkám, ktoré nás mali nasmerovať k zrúcanine hradu na Súľovských skalách, museli sme sa otočiť a na chvíľu sa vrátiť k potoku, ktorý preteká popri ceste a pri parkovisku je drevený môstik cezeň. Áres musel aspoň na chvíľu do chladivej vody brucho ponoriť. Aj mňa lákalo, ale predstava, že by som sa bahnil vo vode, ktorá je naozaj len psovi po brucho a po ceste by sa okoloidúci venovali viac mrožovi v miestnom potoku ako krásam prírody ma odradila. A tak som sa ponoril do úžasných vôni, ktoré sa každým krokom menia. Potom hore lesom, keď sme kráčali, tých vôni ešte narastalo a museli by sme mať riadny mech aby sme ich všetky odniesli. No v našich spomienkach si našli miesto všetky. Ba poniektoré sa porovnávali s tými minulými, ktoré sa uchovali v nás od ostatnej Potulky v Súľove. A je fascinujúce pozorovať aké majú tieto vône zázračné účinky. Občania kráčajúci hore kopcom, po skalách prekračujúc pokrútené korene stromov, sem tam kvapku potu z končeka nosa si zotrú, aj trocha dychčia a odfukujú, ale nie sú zamračení. Oni sa usmievajú. Nie sú mrzutí ako v superhypermarketoch. Usmievajú sa, dokonca aj pokus o vtipnú poznámku sa podarí medzi nádychom a výfukom. A ešte niečo. Občania sa zdravia. Normálne sa pozdravia, keď sa stretnú na chodníku. Tí, čo idú zhora pozdravia idúcich zdola ako keby sa poznali. Alebo aj tí zdola pozdravia tých zhora a usmejú sa na nich. A to všetko tie vône. Omámili nás všetkých. Možno, že keď Patrick Süskind písal Parfum tiež mal podobný zážitok. Keby sme si každý odniesli trochu tých vôni vo vrecku do našich miest a tam ich vypustili na námestí…a potom fascinujúce výhľady a dotyky skál. To sa nedá odniesť. Ani na fotografiách. Vlastne je to dobré, že sa to nedá. Zamračení občania by si poodnášali vône, výhľady, dotyky skál a stromov…z balkóna by sme sa pozreli a len tak ledabolo poznamenali „aha už zas tá Gotická brána v skalách, stále tie isté vône a stromy a kvety…poďme niekam na betón, na križovatku trochu inhalovať…“. keď sme tak sedeli na okraji skalísk a pozerali kamsi ďaleko do dolín ešte aj Áres ticho sedel vedľa a počúval podmanivú ódu na slobodu, ktorú už veky nosí vánok medzi skaliskami. Z hradu sú tu len fragmenty, ale aj tie treba počúvať. Hovoria povesť o tom, že tu žil drak, ktorý zlostne lietal medzi skalami a rozbíjal ich. Odvážny mládenec Suľo skántril draka pomocou ľsti a vďační ľudia z doliny mu z vďačnosti postavili medzi skalami malý hrad. Popravde hrad nemal nejaký veľký strategický význam. Plnil strážnu úlohu. Jeho jednotlivé časti boli prepojené chodbou vytesanou v skalách. Miestna šľachta si tam ukrývala cennosti v čase nebezpečenstva. Bol postavený v 15. storočí a pri stavbe prispôsobený prírodným podmienkam. Patril rodine Súľovských, neskôr Šebastianovi Sirmienskému, ktorý ho dostal za služby Ferdinandovi I. V 16. storočí sa už šľachta presťahovala do dolných kaštieľov a hrad obývala len vojenská posádka. V 18. storočí hrad opustili aj vojaci a odvtedy pustne. Zaslúžil by si aspoň zakonzervovanie, nech tí, ktorí sem prídu hľadať vône, pohladenie skál a konárov stromov, tí ktorí budú hľadať nepoznané držiac vedľa stojacích za ruku, niekde tam nad modrými vrchmi v diaľke, nech aj im sa ujde kúsok romantiky, ktoré tie múry starého hradu ukrývajú.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski