Napriek tomu, že na svojej ceste ideme vpred, často sa stane, že cieľom je minulosť..
…miesta, ktorých sa dotýkame teraz prinášajú spomienky na mnohé z tých, ktorých sme sa dotýkali v minulosti. Teraz, keď prechádzame cez Trstín smerom na Senicu, hneď za obcou vedľa cesty je starý židovský cintorín. Občas sme sa tam zastavili a posedeli medzi náhrobnými kameňmi, ktoré ako starí ľudia, stoja naklonení, zhrbení, opierajú sa o paličku so sklonenou hlavou. Vek ich tak naklonil k zemi, zatlačil na ich plecia a teraz sa do nej pomaly prepadajú obrastené vysokými trávami zospodu a machmi hore. Prejdem dlaňou po písme vysekanom do tvrdého kameňa. Písme, ktorému nerozumiem, ale akosi dlaň si číta svoje. A kamienok spomienky položím na kamenné, zhrbené plece. Okolo cintorína je polozborený kamenný múrik. Nemá ho už kto opraviť. A nad cintorínom bol vrch pod ktorý uložili prvých. Teraz už ten vrch nie je. Je tam obrovská, kamenná rana nenažranosti obrovských oceľových monštier. To dlaňou prečítané kamenné písmo mi pripomína iné a na inom, ďalekom mieste, na iných kameňoch.
Cestou k fascinujúcim historickým mestám Čapljina a Počitelj, cez Stolac v Bosne a Hercegovine sme sa zastavili na príťažlivom, magickom mieste presiaknutom dejinami Bosniakov. Nekropola Radimlja. Cintorín, ktorý sa vymyká ponímaniu cintorína, náhrobkov, náhrobných kameňov našej kultúry. Na priestore väčšieho futbalového ihriska stojí asi stovka náhrobných kameňov a náhrobkov Stećak, vytvorených bosniackými umelcami kameňa v období od konca 12. až po 16. storočie. Sú to jedinečné kamenárske diela rôznych tvarov od honosných sarkofágov cez stély a kríže k obyčajným kamenným doskám. Ich veľkosť a výzdoba je rozdielna, zrejme podľa významu zosnulého, prípadne solventnosti zadávateľa. Niektoré sú bez ozdôb, iné potom majú bohaté reliéfy. Tieto reliéfy sa výrazne oblastne líšia. Nekropola Radimlja je v podstate viacnáboženské pohrebisko, ale vo všeobecnosti je považované za rodinný cintorín rodu vojvodcov Hraben-Milotadović, ktorí sa hlásili k ortodoxnej cirkvi. V stredoveku pôsobili najmä v oblasti medzi Mostarom a Stolacom. Ich potomkovia neskôr zastávali vysoké pozície v Dubrovníku, ale aj vo Viedni a Petrohrade.
Náhrobné kamene stećaki sú obrazom rôznorodej bosniackej spoločnosti, omylom pripisované pôsobeniu vosniackej cirkvi Bogomilov, ale ako sa potvrdilo, kultúra náhrobníkov „stećci“ bola rozšírená aj medzi katolíkmi i pravoslávnymi. Zhruba v 14. a 15.storočí sa celý región dostáva pod správu Osmanskej ríše a postupujúca islamizácia kultúru stećakov vytláča. Kamenári, ktorí toto umenie šírili sa sťahujú do oblastí Srbska a Chorvátska, kde pri kostoloch náhrobné kamene stećak tiež môžeme vysledovať. Od 50. rokov na území Nekropoly Radimlja prebiehali výskumy a od roku 2016 je Radimlja na zozname pamiatok UNESCO. Tvarovo sa v 12. storočí rozšírili kamenné pohrebné „truhlice“ so sedlovou strechou /naz. Večné domy/ nápadne pripomínajúce rímske pohrebné truhly, ktoré sa nachádzajú napríklad na nálezisku v chorvátskom Soline. Potom kríže, piliere, ale aj dosky uložené plochou na zemi. Plochu kameňa vypĺňajú ozdobné reliéfy rastlinných vlysov, alebo pletených stúh, ako aj motívmi slnka, hviezd, polmesiaca a štylizovaných krížov, štítov, mečov, lukov a šípov. Početné sú aj figuratívne vyobrazenia mužov a žien pri hrách a tancoch, rytierov a poľovníkov na koňoch a v neposlednom rade „záhadnými“ mužmi so zdvihnutou pravou rukou.
Moja dlaň prechádzala po reliéfnych vyvýšeninách na kamenných doskách, prsty zachádzali do hlbších vrypov a vykresľovali tvary, ktoré sa ukladali v štelajzniach pre moje spomienky. Slnko sa, tak ako pre stáročiami, opieralo o biely vápenec a robilo ho ešte belším. A vysoké cyprusy okolo Nekropoly Radimlja strážili toto miesto dávnych kultúr stećakov ako stredovekí rytieri s dlhými kópiami a ešte z diaľky sme videli ako sa vypínajú do výšky.
Pri skvelej bosniackej káve z džezvy v historickom meste Stolac sme sa museli vyrozprávať z krásna i snového minula. Len čašník, ktorý nám priniesol neopakovateľné čevapi s kozím syrom, cibuľkou a chlebom nás vrátil do reality zážitkov domácich chuťových lákadiel. Ale o tom inokedy….
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty