…od detstva som poznával ten kraj a doposiaľ cítim vôňu miest, kam sme chodievali s rodičmi, tetkou a ujkom, ktorí tu žili. Doposiaľ si obnovujem v pamäti veľkú parkovú dámsku topánku osádzanú červenými kvetmi v trávnatom kruhu, ktorá nás vítala pred železničným nádražím mesta a ktorá stále víta ďalších prichodiacich do Partizánskeho. Na konci námestia funkcionalistický kostol zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka a celá jeho Baťova kolónia s Červenou ulicou a v strede námestia súsošie pomníka Padlým hrdinom v SNP od vynikajúceho sochára Jozefa Kostku, Baťove obuvnícke závody za traťou a teraz už žiaľ len veľmi ošumtelé budovy niekedy prosperujúcej fabriky na topánky v čase, keď Partizánske ešte bolo Baťovanmi. A okolo nádherné, pokojné zvlnené vrchy Vtáčnika, Tribeča a Strážovské, kam doposiaľ chodíme za spomienkami, krásami, na huby a okúpať sa na priehradu vo Veľkých Uherciach. A teraz, už viac rokov na cintorín v Šimonovanoch. Šimonovany sú dedinou, mestskou časťou Partizánskeho, ktorá oproti pomerne krátkej histórii Partizánskeho, má históriu siahajúcu do roku 1260 z ktorého je prvý písomný záznam ako o obci Symoni. Pri každej ceste na cintorín a z cintorína sme prechádzali okolo skvostného, pôvodne Vodného hradu a od 17. storočia renesančného kaštieľa. Stále sme sa chystali, že si ho zájdeme pozrieť. Zo začiatku bol neprístupný z dôvodu rekonštrukčných prác a potom, neskôr sme jednoducho nemali šťastie a areál bol stále, keď sme tam boli zatvorený.
Aj teraz, na dušičky sme prechádzali Šimonovanmi prekrásnej farebnej jesene. Nad dedinou sa miešali prenádherné vône zlata, červene a ešte aj trochu zelene s vôňami chryzantém a sviečok. A tam nižšie, už opäť v strede dediny, akoby explózia farieb všetkých impresionistov súťažila so zúrivou paletou Jacksona Pollocka a to všetko bolo sústredené do priestoru za oplotením nádherného areálu Vodného hradu. Teraz sme už vošli. Len tak opatrne sme prechádzali po chodníkoch okolo, aby sme sa nenabažili príliš rýchlo tej peknoty. Ako keď sme v detstve dostali kus čokolády, ktorej nebolo nejako veľa, tak sme ju len tak po kúskoch vychutnávali, aby nám vydržala čo najdlhšie.
Názov obce je odvodený od šľachtického rodu Šimoniovcov, ktorí ju mali vo vlastníctve až do 20. storočia, kedy rod vymrel. V 13. storočí postavili obrannú pevnosť v meandri rieky Nitry, aby využili prirodzenú prekážku. Preto Vodný hrad. V 15. storočí kráľ Žigmund dal Šimoniovcom súhlas na prestavbu obrannej pevnosti, ktorá mala v Ponitrí strategický význam, keďže cez toto územie viedli dôležité obchodné cesty. Stavba sa rozšírila na obytný dvojpodlažný palác s mohutnou vstupnou vežou. V 17. storočí, ďalšou prestavbou, dostáva renesančný charakter. Elemírom Šimonim sa v roku 1935 končí rodostrom rodu, ktorý odchádza do minulosti aj so slávnejšími rokmi samotné kaštieľa. Do roku 1971 tu dožíva jeho dcéra Mária Lujza Šimoni vo veľmi smutných podmienkach. Po jej smrti, ako to už u nás býva, miestni občania Vodný hrad – kaštieľ vyrabovali a ponechali napospas osudu.
Až v koncom osemdesiatych rokov svitla na Vodný hrad nádej v lepšie časy. Bol uskutočnený rozsiahly archeologický výskum a koncom deväťdesiatych rokov 20.storočia bola realizovaná rekonštrukcia celého objektu Vodného hradu, ktorej ostatná etapa sa uskutočnila v roku 2015. Teraz je kaštieľ v správe Mestskej umeleckej agentúry Partizánske, ako príspevkovej organizácie mesta a nachádza sa tu mestská knižnica, čitáreň, študovňa a expozitúra mestského múzea. Ale tam sme sa až nedostali. Je to predsa ako s tou čokoládou. Aby sme tých sladkostí nemali naraz priveľa. Len taká kávička by tu bodla v tom priestore a pri tých farbách a vôňach…ale na okraji Partizánskeho sme našli exkluzívnu aj so zákuskom. Tiež exkluzívnym…..

• • text, foto © Peter Krivda Soliwarski + www.hrady-zamky.sk