…niekedy počiatkom osemdesiatich rokov dvadsiateho storočia, samozrejme, sme si s priateľmi vyrazili do Brna na vtedy vynikajúci festival grafiky Bienále Brno. Lea mala z nás vtedy jediná auto, tak sa podujala nás zaviesť. Sobota bol voľný deň a boli sme takí natešení, nedočkaví a chtiví grafického umenia, že sme pobehovali po Brnenských uliciach trochu zmätkovito, bez toho aby sme si nejako všímali svoje okolie. Stáli sme pri akomsi prechode pre chodcov ako na štartovnej čiare, kým svietil červený panáčik. Ale keď zažiaril zelený, akoby zaznel výstrel zo štartovacej pištole, vyrazili sme po bielych pruhoch na druhú stranu ulice. V strede cesty som zaregistroval starého pána, ktorý išiel komótne oproti mne a keď sme sa stretávali, zdvihol ukazovák oproti nebesiam a celkom jasným hlasom ku mne povedal, „pane, dnes je sobota“. Minuli sme sa, pán spustil ruku a pokračoval ďalej, bez toho aby sa obzrel. Ja som sa zastavil. Len na chvíľočku. Možno to ani nebolo zastavenie a zrazu mi to došlo, fakt, dnes je sobota, tak kam sa ženiem ?….

….a tak sme sa nenaháňali ani s Inguśou k zámku na ktorý sme sa tešili. Už sa neponáhľame k miestu, ktoré sme si naplánovali vidieť. Zastavili sme sa ešte v Blansku na káve a užívali sme si rájeckého neznáma. Z tých zastavení má samozrejme najväčšiu radosť Áres. Trochu si pobehne a hlavne vie, že sa mu niečo ujde pod zub. Zámok v Rájci nad Svitavou stojí na okraji mestečka a tam, na ceste, ktorá vedie na sever smerom k Boskoviciam, je vytvorené vcelku veľké parkovisko, hneď vedľa pompéznej brány do areálu zámku, ktorý sa otvára krásnym čestným nádvorím s fontánou a bazénom s leknami v štýle francúzskych záhrad s trávnatými plochami a kvetinovými záhonmi. V strede hlavného traktu vedľa vchodu stojí socha cisára Jozefa II., ktorý síce Rájec nikdy nenavštívil, ale toto šľachtické sídlo patrilo rodu Salmov a tí založili železiarne v Blansku. V nich odlievali aj umelecké plastiky a tak, keď sa blížilo sté výročie úmrtia vladára, vypukol od roku 1880 „boom“ tvorby pomníkov cisára v celej monarchii. Prečo teda nie aj v blanenských železiarňach ? Akosi mi to niečo pripomína… V kase sme zistili, že máme ešte asi hodinu času do prehliadky a to bola príležitosť ísť sa prejsť do parku, ktorý obklopuje zámok z troch strán. Jeho prvá podoba je asi z roku 1770, kedy vzniká spolu s výstavbou zámku. Vznikli tu terasy a parker s vodnou kaskádou. V 19. storočí bola záhrada rozšírená do otvoreného romantického krajinu tvoriaceho parku. Krajinárske rozvrhnutie vyúsťuje do rozsiahlej lúky s rybníkom a súvisí s dobovým trendom priblíženia človeka späť k prírode.

V stredoveku na území Rájca stáli dve pevnosti, ktoré boli v 14. storočí zničené počas vojen medzi markgrófmi Joštom a Prokopom. Rájec následne menil majiteľov až do roku 1464, kedy sa dostal do držby pánov Drnovských z Drnovic. Tí jednu pevnosť obnovili a v roku 1570 ju dal Bernard Drnovský prestavať na renesančný zámok. Po vymretí rodu Drnovských prechádza rájecke panstvo do majetku Ruggendorfov a od nich ho kupuje v roku 1763 Antonín Karl ze Salm-Reiffercheidtu. Panstvo získal v čase, keď tu už zámok po požiari nestal. A tak pristupuje k stavbe vtedy modernej, rokokovo-klasicistickej stavby podľa plánov Isidora Amanda Marcela Canevala z Francúzska. Posledné úpravy na zámku dal urobiť Karl Josef Salm v roku 1769. Kniežací rod Salmov zámok vlastnil do roku 1945, kedy na základe Benešových dekrétov prechádza do vlastníctva štátu.

Sedeli sme v tráve parku pod zámkom pri jazierku, slastne sme nasávali vône kvetov, stromov i pokosenej trávy. Áres sa natiahol na slnku a zdal sa nám akýsi dlhší ako zvyčajne. Lebedili sme si, vychutnávajúc blažený pocit všeobímajúcej lenivosti a s privretými viečkami sme sledovali vysypaný chodník, po ktorom prechádzali mladé dámy v krinolínach s farebnými slnečníkmi v jednej ruke a vejárikom v druhej. Zakrývali si ním tak trochu roztopašné tváre, horiace červeňou aj pod nánosom púdru. Chichotali sa a jedným okom sledovali skupinku mladých mužov, ktorí v galantnej vzdialenosti sledovali dámy a ovievali sa trojrohými klobúkmi. Páni sa pokúšali zakryť svoje rozpaky pohrávaním sa s krajkami, volánmi a stuhami kabátca, alebo šermovaním vychádzkovou paličkou vo vzduchu. Tajne dúfali, že niektorá z mladých dám upustí, akoby nechtiac, ružami navoňanú vreckovku. Nechali sme ich v týchto rozkošných hrách, lebo prízemný pocit hladu nás vytrhol zo snenia a nasmeroval do bočného traktu zámku, k príjemnej záhradnej reštaurácii. Tu sme sa už nechali unášať inými vôňami a chuťami, ale rovnocennými s tými, ktoré sme si užívali pri prechádzkach zámkom. Predsa len dokonalý zážitok je, keď sú doň zapojené všetky zmysly…………….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski