pravda krásy

Každý rok, keď príde čas spomenúť si, pokloniť sa tým, ktorí mali odvahu vzoprieť sa nemeckému nacizmu, každý rok sa nevdojak zahanbím. Hlavne vtedy, keď vidím v televízii, pred pomníkmi pretŕčať sa darmožráčov a podvodníkov, ktorí bez akejkoľvek hanby tliachajú nezmysly s vencom kvetov v ruke, ktorý sme my ostatní zaplatili, tliachajú o hrdinstve, utrpení, pokore…tliachajú o veciach o ktorých ani nemajú tušenia, čo znamenajú. Tliachajú, položia veniec, poklonia sa soche, otočia a už nevedia na čo sem prišli. Bankové konto ešte neskontrolovali a ponuku na nový model auta dostali, aj kurvy stále pýtajú, na novej vile v Španielsku vyhrievaný bazén zle hreje a ….na čo tu vlastne tá hymna hrala ?

Každý rok, tak ako teraz, spomínam na strýka Milana. Až na sklonku jeho života som sa dozvedel, že bol s jeho otcom v povstaní. Partizán, ešte chlapec a už muž. Nikdy o tom nechcel hovoriť. Nikdy sa tým nechválil. Nikdy žiadne vyznamenanie nebol prevziať, nikdy do žiadnej strany nevstúpil. Pri slove komunista si opovržlivo odpľul. Dobré halušky vedel variť a v pamäti si ho uchovávam ako hrával na ozembuchu a pásovej píle. A ešte, ako sa rád v lete vyvaľoval vo vani v záhrade na chalupe v Pacove, keď do nej napršalo a napadali jablká. Som veľmi hrdý, že tohto vzopätia sa slovenského národa voči nemeckým nacistickým hordám sa zúčastnil aj náš strýko Milan Blaho. Nie je už medzi nami a pre príležitosť, že pri Potulkách natrafím na hrob padlého vo vojne a v Povstaní, nosím so sebou sviečku a jej plamienok potom prenesie našu spomienku tým, ktorých ostatky ležia v zemi. Strýko našťastie nepadol v povstaní a my, ako deti, sme dlho nevedeli o jeho zapojení sa do odboja.

Nie je potrebné pátrať, kto boli tí, ktorí išli do hôr a teraz ležia tu, pri pamätníku . Nikdy som sa strýka Milana nepýtal či sa bál, či myslel na to, čo sa môže stať keď……lebo teraz je to zväčša naša prvá starosť, čo by sa mohlo stať, keby sme sa teraz vzopreli. Nie v povstaní. Len v takej malej snahe o spravodlivosť a kúsok pravdy, ktorú nám tí klaňači kradnú. Odrazu cítim vôňu zbabelosti. Len takej ľudskej. Nie veľkej…

…na cestách po Slovensku je takmer nemožné vyhnúť sa pamätníkom padlým v prvej a druhej svetovej vojne. Padlí v Slovenskom národnom povstaní sú v mnohých prípadoch pochovaní tam, kde ich našla smrtiaca strela nemeckých nacistických zločincov. Tak aj teraz sme zapálili sviečku Pod Bôrom pri Turčianskych Tepliciach. Keď som sa na Povstanie pýtal strýka Milana, povedal o histórii jeho vstupu do odboja a vzťahu k tým, ktorí ostali v zemi zavraždení Nemcami. „Na hrob rodičom nechodíš len na výročia ich narodenia, alebo úmrtia. Tak aj ľudia, ktorí padli v Povstaní si zaslúžia spomienku kedykoľvek počas roka, lebo možno bez nich by si nemohol chodiť na hroby ani svojím rodičom.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski