pravda krásy

…8. apríla by Fero Hausktrecht oslávil, snáď aj s nami svoje sedemdesiatiny a 31. marca bude tomu jeden rok čo odišiel na „pláne večných lovíšť “. Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave usporiadal spomienkovú výstavu fotografovi, ktorý mal bezosporu veľký diapazón pracovného záberu. Teda priestor jeho profesných záujmov nestal len na báze fotografie, aj keď tu ho chceme takto prezentovať. Bol pri príprave mnohých výstav rôzneho druhu, spolupracoval s rôznymi inštitúciami, ktoré sa prezentáciou či už výtvarného umenia, alebo muzeálnych artefaktov programovo zaoberajú. Nech spomenieme Slovenské národné múzeum, alebo aj Ministerstvo kultúry, kde sme sa pri spolupráci stretli pracovne na príprave súťaží Pamiatka roka Fénix. Bolo to v čase keď sme sa ešte domnievali, že to, čo robíme obohatí spoločnosť v ktorej žijeme. V čase, keď sme si ešte predstavovali, že ak budeme prezentovať naše kultúrne pamiatky na čo možno najvyššej úrovni, narastie vzťah a povedomie národa k svojmu kultúrnemu odkazu z histórie a obohatíme tým našu zem. Bolo to už dávno. Spomínam si ako som odchádzal po hodinách pred počítačom vedľa Fera, s ktorým sme preberali stovky fotografií historických objektov a ktorý nikdy nezabudol čosi zašomrať, keď som už bol medzi dverami v zmysle, že by som mohol dodržať aj nejaké termíny. A vtedy začal snívať. Dotýkal sa pamiatok vystupujúcich z histórie, ktoré ale neniesli názvy Akropolisu, ani Artemidinho chrámu v Efeze, ani Apolónovho chrámu v Korinte. Kostoly Gemera, cerkvi Polonín, kaštiele a kúrie, domčeky Myjavských kopaníc, drevenice Liptova boli naším Panteónom a on v nich vedel nachádzať nádheru. Lebo keď viete snívať, tak niekedy sa aj hrdza na starom železe začne lesknúť zlatom kráľovskej koruny. Do panelov, plagátov, pozvánok vytiahol detaily, ktoré boli akosi pre nás zašifrované a on vedel, že nie len ten kameň je vzácny, ktorý je osadený v diadéme, ale aj ten z ktorého vytesali náhrobný kameň.

Keď som listoval v knihe fotografii Medzi nebom a zemou, ktorú Fero Hausktecht vydal viac pre svojich priateľov, ako pre preplnené police kníhkupectiev, keď som v nich, fotografiách, sedel na kamenných schodíkoch drevenice Vlkolinca, prechádzal som jemne prstami po brázdach v tvári babky so šatkou, sadol som si na chvíľu na drevenú lavicu k zamyslenému mužovi s rukami medzi kolenami a odrazu som si spomenul, kde som tých ľudí videl. Možno neboli len vo Vlkolinci, ale všetci mali v očiach a tvári napísaný obraz žitia. Každý ich deň je tam vyrýpaný. A neviem či som pri tom niečo prehliadol, ale nejako veľa šťastia sa tam neodráža. Žiadne šťastie tam nevidím, len strašne veľa bolesti, pokory a dobra. Niekedy rozmýšľam, či sa dá naozaj vyčítať z tváre človeka jeho život. Či ma nemôže oklamať. Ale potom prídu tváre a ruky, lebo aj ruky hovoria, a viem, že tieto nemôžu klamať. Stále ma prenasleduje myšlienka, že dobro a pokora majú podobu  smútku, bolesti a utrpenia. I tu, pri fotografiách Fera Hauskrechta. Možno trochu melancholických, clivých aj svojím tónovaním do hneda. Možno viac chcením vidieť, ako skutočne videným. Hladením, či hľadaním starého sveta. Mávnutím motýlích krídel, vôni tlejúceho lístia a zemiakovej vňate, ošúchaných kostolných lavíc a drevených šindľov, kamene, prach ciest a cestičiek, muškáty v oknách a prenikavá vôňa materinej dúšky. A láskavé pohladenie vánku odkiaľsi od Karola Plicku, či Martina Martinčeka. Áno, pastorále nášho bytia.

Nesporne to bola potreba vyniesť zo seba aj vnútorné reakcie na videné, ktorá Fera Hauskrechra priviedla k poetike koloristických kompozícií manipulovaných citácií prírodných fragmentov. Vstupuje do nej s neukojiteľnou nutnosťou hľadania nových, iných podstát videnej reality. Lebo umenie je neustále hľadanie podôb prírody, ktoré príroda pred nami nezatajuje, ale aj tak ich musíme objavovať. Celé dejiny umenia sú v podstate hľadaním jej vnútorných svetov. Fero Hauskrecht klasickými postupmi narábania s negatívom, svetlom, obrazom a farbou, posúvaním, prekrývaním, dosahuje výstup výsostne lyrickej farebnej kompozície. Hľadanie týchto nových svetov, vstupovanie do priestoru neznáma a posúvanie rovín reálna do chvejivého priestoru snového ireálna, je len dôkazom umeleckých pochodov fotografa Fera Hauskrechta s dôrazom na krédo, že „Svet je slávnosťou a my sa jej celý život zúčastňujeme ako aktéri aj ako diváci.“ Iste, mohli by sme sa pristaviť ešte pri mnohých ďalších fotografických okruhoch záberu fotografa Františka Hauskrechta, ale tak, ako jeho osobnosť mala mnoho stránok, tak aj jeho tvorba by vyžadovala mnoho listov. Ale teraz a tu ho vidíme ako priateľa, ktorý na nás snáď pozerá z hora a snáď nie je nahnevaný. Lebo „priateľ je ten, kto prehliada váš rozbitý plot, ale obdivuje kvety vo vašej záhrade“. Takže Ferko dávam Ti na diaľku kamienok z mojich potuliek, ktorý nás snáď prepojí……..

Peter Krivda Soliwarski