pravda krásy

…niekedy sa sny z raného detstva odrazu objavia po mnohých desaťročiach ako niečo, čo sa reálne stalo a akosi nevieme rozlíšiť, čo je, čo bolo, čo je snom a čo realitou. Možno práve to nepoznanie je tou nádhernou tajomnou bránou, ktorou sa pohybujeme medzi ireálnym a skutočným. Pohybujeme sa medzi dvomi polohami o ktorej ani o jednej nemôžeme s istotou povedať, že je ona tá skutočná a tá druhá je snom. Koľko krát sme sa pristavili pri zážitkoch, ktoré sme už kedysi, kdesi prežili, stáli na miestach, na ktorých sme už niekedy stáli. A nie, neboli sme tam, ani tie zážitky sme nezažili. Aspoň nie na tejto strane sna. Stačí len natiahnuť ruku cez bránu a odrazu sme prepojení a nič nie je nereálne. Keď sme boli malé deti, pomerne často sme chodili s rodičmi na Bojnický zámok, alebo do zoologickej záhrady pri zámku. A potom trošku neskôr, keď sme už trávili letné prázdniny v neďalekom Partizánskom u rodiny, pokračovali sme v tradícii návštev zámku a ZOO s otcovou sestrou a strýkom Milanom. A ešte o nejaké tie roky neskôr som potom už chodieval na zámok pracovne. Počas všetkých tých návštev som nosil v sebe spomienku z detstva, kedy pri jednej prehliadke sprievodkyňa tak sugestívne rozprávala o histórii zámku a jeho majiteľoch, že som zrejme stratil hranicu reálnosti a preniesol som sa do akéhosi snenia s otvorenými očami. Doposiaľ si pamätám ako hovorila o tom, že „ v zlatej posteli spával gróf“. V tom čase som ešte nerozlišoval medzi šľachtickými titulmi a keďže mi z rozprávok bol bližší pojem princ a bol som presvedčený, že na zámkoch žili len princovia a princezné s kráľmi a kráľovnami, tak som si predstavoval ako v tej bohato zdobenej zlatej posteli spával princ. Ako sprievodkyňa hovorila o „princovi“, ktorý spal v posteli, ja som toho „princa“ tak odrazu videl. Videl som ako sa na mňa pozerá a strašne som sa zľakol. Mamka ma dlho nemohla utíšiť a museli sme odísť zo zámku von. Tu spomienku som nosil v sebe pri každej návšteve Bojnického zámku, ale zlatú posteľ, ktorá pripomínala skôr veľmi bohato zdobený koč, som potom neskôr už na zámku nevedel nájsť. A ešte aj keď som sem chodieval pracovne, pokúšal som sa vypátrať snovú posteľ, ale bez výsledku. Nuž a opýtať som sa hanbil. A teraz, posledný deň v roku, keď sme prechádzali sieňami zámku, priestormi, ktoré boli všetky vyzdobené v duchu „Pálfiovských Vianoc“, každá v inej farbe a každá honosne a nádherne, keď sme prechádzali z miestnosti do miestnosti a výklad sprievodkyne som počul len útržkovite, lebo nás bolo pomerne veľa, odrazu som ju uvidel. Odrazu sa predo mnou objavila, skvela sa zlatom a prebohatým zdobením. Bola tu, tak ako pred mnohými desaťročiami. Dotýkal som sa jej, nebol to sen. Ale ja som sa do toho sna na chvíľočku vrátil, stál som tam očarený, malý a držal som ruku mojej mamky. Už som nemusel utekať. A ten sen, ten sa nekončil. Teraz som držal inú ruku. Tiež plnú dobra a lásky. Nevedel som sa sústrediť na ďalší výklad sprievodkyne, len som zachytil, že zlatá posteľ bola dlhé roky v depozite a potom v ateliéroch reštaurátorov, aby sa opäť zaskvela.

Neviem o čom sníval v minulosti gróf Ján František Pálffy, keď dal pôvodný hrad prestavať na terajší čarovný zámok. No k naplneniu jeho snov mohlo dôjsť až po mnohých stáročiach, ktorými hrad prechádzal do správy viacerých veľmožov. Bojnický hrad, tak ako mnohé iné, vzniká v ranom stredoveku najprv ako drevená obranná pevnosť, ktorú v priebehu 13. storočia prestavali Hont-Poznanovci na kamenný hrad. Ďalšie úpravy na hrade previedol Matúš Čák Trenčianský, ktorý tiež získava túto pevnosť od kráľa za svoje služby. Koncom 15. storočia sa na hrade usídlil syn Mateja Korvína, Ján. V 16. stroročí prechádza hrad do rúk Zápoľských, neskôr Alexeja Thurzu a v druhej polovici 17. storočia hrad získava Pavol Pálffy. Napriek tomu, že počas stáročí hrad prešiel niekoľkými prestavbami, tú najpodstatnejšiu v ktorej obdivujeme už zámok v súčasnosti, previedol posledný šľachtický majiteľ gróf Ján František Pálffy v rokoch 1889 – 1910. Neogotická podoba zámku bola nesporne inšpirovaná romantikou francúzskych zámkov na Loire. Gróf Pálffy vo svojom testamente (zo 14. 11. 1907) vyslovil želanie, aby jeho paláce vo Viedni a Budapešti, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach boli sprístupnené verejnosti a aby umelecké diela zostali na pôvodných miestach. Žiaľ tak, ako už po mnoho krát u mnohých rodín, hrabivosť a chamtivosť prekonala úctu a pokoru k odkazu grófa. Počas vojnových rokov od roku 1939 nakrátko zámok vlastnila fi. Baťa a po roku 1948 prechádza zámok Bojnice do majetku a správy štátu.

Nikdy nezabudnem pohladiť delo na prvom nádvorí zámku a potom doma si pripomeniem fotografiu na ktorej sa dotýkam hlavou laufu dela v krátkych nohaviciach s hozentráglami a bielymi podkolienkami, ktoré som z duše neznášal. Pred zámkom je Zámocká reštaurácia zatvorená a tak pomaly schádzame do mestečka. Odvtedy čo sme tu neboli, pribudli kaviarničky i reštaurácie a ešte niečo. Nad mestečkom, nad zámkom, nad tými krásnymi vežičkami tróni znak zvrhlosti a ľudskej tuposti. Paškvil, ktorý volajú vyhliadková veža. Hrôzostrašný výtvor hochštapléra  a ukážka neúcty a arogancie tých, kto toto povolili postaviť nad veže zámku, ktorý keby nebol zachovaný, nebolo by ani mestečka Bojnice. Tam niekde je ukrytá podstata našej národnej hrdosti. Nuž a pri parkovisku nás vítal na reklamnej ploche ešte jeden  „ingenii ostentationem“. Zatiaľ našťastie ešte nerealizovaný…………………………

  text, foto © Peter Krivda Soliwarski