pravda krásy

…stále som sa vyhýbal tomu, aby som sa stal cestujúcim v tom nikdy nekončiacom zástupe, ktorým sa ženú po všetkých cestách sveta turisti. A robia zeme, vyrábajú zeme, robia destinácie. Niekedy v jeseni minulého roku som nechtiac vypočul rozhovor dvoch mamičiek v kaviarni jedného nákupného centra. Sú to také kaviarne nekaviarne v ktorých sa schádzajú mamičky s detičkami, aby s nimi nemuseli do človeku nepriateľskej prírody. Medzi zapáchajúce kvietky a vrieskajúce vtáčiky. Všetky tie mamičky majú opuchnuté karmínovočervené pery „quomodo“ Angelina Joile a ako striešky pred padajúcou rosou dlhočizné mihalnice. A detičky skáčuce do mora plastových loptičiek, šmýkajúce sa po chrbtoch plastových tiav a slonov vrieskajú v neopakovateľnej spleti kakofonicko-disharmonických výstupov, vyjadrujú tak nevyvrátiteľne svoju prítomnosť. Postupne budú asi tiež plastové. „Víš, my s Johnnym sme v lete urobili Španielsko, Ibizu a Andóru. Fantastické, fantastické, co ti povím.“ Šveholili jedny spuchnuté pery. „My sme urobili s Brucom Omán a Dubaj. Úžasné, povedal Bruce“. Špitali druhé. Robia zeme. Rád by som im bol povedal, že tie zeme sú už hotové. A mnohé ďalšie tiež. Ale len pre toho, kto ich chce vidieť, kto  vidieť vie, len pre pokorných, tichých, schopných úžasu.

Daorson. Tajomné slovo, záhadný názov, neznáme miesto už na diaľku voňajúce dobrodružstvom prechodu do minula. Daorsoni, ilýrsky kmeň vystupujúci z hlbokého dávnoveku zakrytého závojom mystiky. Vydali sme sa po lákavých chodníkoch neznáma, po chodníkoch, ktoré nevedú do veľkolepých turistických destinácií, ale do hĺbok ľudského bytia, po schodíkoch civilizácií. Raz sme tu už boli. Pred tromi rokmi a vtedy sme cestu k megalitickej akropole Daorson v Hercegovine akosi nenašli. Je potrebné priznať, že v Bosne a Hercegovine turistické značenie nie je ich silnou stránkou a tak sa môže celkom ľahko stať, že niektoré miesta jednoducho na prvý raz nenájdete. Pri minulej návšteve sme sa najprv zastavili v rozsiahlej nekropole Radimlja s  najznámejším miestom expozície stećakov, stredovekých náhrobných kameňov na okraji historického mesta Stolac. Úžasný zážitok s dotykov s krásnymi stećakmi nám trochu zakalilo stretnutie s nedávnou históriou vojnového stretu krajín bývalej Juhoslávie. Okrajove časti Stolacu sú neustále, tak ako na mnohých iných miestach, poznamenané krutosťou vojny tak, akoby boli zbrane stíchli len tesne pred naším príchodom. V centre mesta, ktoré je pre nás Stredoeurópanov atraktívne znakmi kresťanských (pravoslávnych a katolíckych), islamských a judaistických náboženských tradícií sme si dali fantastický obed a po krátkej prehliadke nás magneticky priťahoval pojem Daorson. A tak teraz sme sa poistili dôslednejším naštudovaním máp a najnovšou aplikáciou navigácie. Smer na náhornú krasovú plošinu nad Stolacom sme našli v princípe bez problémov. Je dobré vedieť, že ostatky predantického mesta Daorson miestni volajú Gradina Ošanića. Pomaly sme sa šplhali serpentínami úzkej cesty, ktorá sa postupne menila z asfaltky na štrkovú, ale dobre prejazdnú. V jednej zatáčke sme zahliadli  na skale pripevnenú drevenú dosku s neumelým nápisom DAORSON so šípkou, ktorá nás trochu upokojila. Je príznačné pre takéto cesty do nepoznania, že vždy, keď nás už chytala beznádej, objavilo sa na ceste niečo, čo síce nebolo úplne dôveryhodné, ale v takých prípadoch sa chytáme čohokoľvek. Neustále sa zužujúca cesta nám pripomenula spomienku na minulé blúdenie, kedy sme sa dostali po kamením dovysoka ohraničenej ceste – chodníku do slepej uličky v ktorej nebola možnosť sa ani otočiť. A tak sme museli dlhý čas cúvať s takmer reálnym rizikom, že označíme skaly okolo cesty lakom nášho auta. Ale šťastie teraz stálo pri nás a keď sa už začali prejavovať prvé príznaky paniky, zjavila sa v zatáčke kamenná cisterna, ktorou sa minulí osadníci zásobovali vodou. Stále bola funkčná a predpokladám, že aj využívaná pastiermi oviec a kôz. Aj keď je trocha záhadou, čo tu tie zvieratá spásajú, keď vyše 40 stupňové teploty vysušili všetku trávu a darí sa len krásnym, modrým bodliakom. Aj tu sme našli smerovku . A potom ešte trochu ďalej opäť na doske nádejný, až dojemný nápis DAORSON archeologická lokalita, zákaz vstupu do vyhradených priestorov. Lenže cestička sa stále krútila, pretínala s inými a v určitom mieste v prachu spod kolies sme už stratili vieru v správnosť nasmerovania. Na ktorejsi križovatke sme vyriekli snáď naraz, že keď to po ďalšej už nenájdeme, tak sa točíme späť. Aj keď ani to sme nevedeli, kde je späť. A odrazu sme sa prehupli cez nejakú cestnú vlnu a bol tu. DAORSON. Majestátne, obrovské, kyklopské hradby nás zatlačili do sedadiel. Úchvatné. Podľa archeologických výskumov tu vznikla v 16. storočí pred Kristom osada založená ilýrskym kmeňom Daorsov, ktorí obývali územie okolo dolného toku rieky Neretvy a mestská pevnosť s múrmi postavenými z obrovských kamenných blokov tu stála určite od konca 5. do 1. storočia pred Kristom. Daorson bol pravdepodobne zničený v rokoch 44 až 43 pred naším letopočtom nájazdmi bojovných Dalmatíncov a potom už nebol nikdy obnovený.

Pevnosť zaberá centrálnu časť s rozlohou asi 7000 metrov štvorcových a pre svoju polohu v literatúre je najčastejšie nazývaná akropolou. Pozostatky osídlenia siahajú na východ a severovýchod od akropole, mimo opevnenej časti. Daorson nesie mnohé znaky helenistického mesta a o vysokej úrovni kultúry svedčí okrem iného aj razba vlastných peňazí. Mince sú podobné minciam vtedajších gréckych kolónií na pobreží Jadranského mora. Mali na jednej strane loď ilýrskeho typu a meno Daorson napísané gréckym písmom. Peniaze sú dôkazom, že tento ilýrsky kmeň bol ekonomicky silný a politicky organizovaný.

Pevnosť je z troch strán prirodzene chránená útesmi, pričom na juhovýchodnej, najprístupnejšej strane kopca bola postavená megalitická hradba. Obrovská hmotnosť kamenných blokov vyvoláva neustálu otázku o doprave a osádzaní týchto megalitických blokov kameňa. Pri stavbe nebolo použité žiadne pojivo, a tak celá stavba spočívala na váhe blokov a technike stavby. Je ťažké nájsť dva bloky rovnakej veľkosti. Spôsob výstavby pripomína múry v starovekých Mykénach a Tiryns, ale aj v starých mestách Južnej Ameriky, ako sú Sacsayhuaman a Ollantaytambo. V osemdesiatych rokoch minulého storočia mexický bádateľ Robert Salinas Price vyburcoval verejnosť domnienkou, že Daorson, súdiac podľa megalitickej stavby, nie je ani ilýrske, ani helenistické mesto, ale niečo oveľa staršie. Tento sen doposiaľ snívajú v Bosne.

V každom prípade však monumentalita kamenných blokov, presnosť ich opracovania a osadenia budí obdiv, rešpekt a nehanbím sa povedať, aj dänikenovské vznášanie sa v nadreálne. Opierali sme sa o chlad tých kameňov, hladili sme miesta dotykov ich zhotoviteľov a pohľadmi do širokých priestorov okolo sme sa pokúšali myslieť na to, čo videli v ich dobe starí Daorovia. Ako tiekla v rokline pod nami Neretva a čo všetko odniesla na svojich nepokojných vlnách do tajomných spletí historických dejov.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski