pravda krásy

Spomienky sú úžasným priestorom, do ktorého môžeme uniknúť pred nepeknosťami reálna. Je to fantastický i fantazijný priestor, do ktorého nepotrebujeme vstupenku, povolenie, cestovný pas ani kľúč. Priestor do ktorého vchádzame akousi pomyselnou bránou a zanecháme za sebou všetko, od čoho sa chceme odpútať. Vstúpime do priestoru, ktorý si môžeme ľubovoľne upraviť. Nikto a nič nám to nemôže prekaziť. Vynecháme to, na čo si už nechceme spomínať a pridáme niečo, čo tam vtedy v spomienkovom čase nebolo, ale naše spomienky budú takto krajšie. A v určitom štádiu sa spomienky môžu prepájať so snami. Keď sa sny a spomienky začnú prelínať, vznikne jedinečná, nová niekoľkorozmerná dimenzia v ktorej je všetko možné. Priestor spomienok je úchvatným priestorom nemožných možností, nedosiahnuteľných dostupností, harmóniou vlastných potrieb videnia s rovnováhou pokoja výberu udalostí. Nič nie je nemožné .

Pri našich cestách a cestičkách Istriou sme mali pred sebou samozrejme v prvom rade môj vypracovaný program, ktorý samozrejme nikdy nedodržíme, lebo vždy sa neodkladne postaví do cesty niečo, čo nás zlákalo mimo trasu, niečo z diaľky lákavé  a mámivé. Mali sme prirodzene trochu zromantizovanú predstavu krajiny nádhernej prírody, historických pamiatok, pohody a vlastných objavov. Ovšem aj teraz nám vstupovali do cesty pamätníky všadeprítomnej komercie.  Možno viac ako dole v Dalmácii. Ale keďže náhodné objavy sú omnoho cennejšie, ako naplánované danosti, tak aj smerová tabuľa na ceste z Poreča na východ do Pazinu pomedzi vinohradmi, tak podobnými naším malokarpatským, nám stočili trasu k jednému z úžasných stredovekých mestečiek na vrcholoch kopcov, Sveti Lovreč.

Už z diaľky nás priťahovala vysoká veža pôvodne románskej kampanily postavenej na vrchole kopca a pod ňou neodolateľná krása stredovekej romantiky mestečka postaveného z kamenia. Odparkovali sme na malom parkovisku pri prvých domoch mestečka, vedľa malého gotického kostola sv. Blaža, postaveného v roku 1460. V interiéri kostola sú na stenách stredoveké fresky z 15. storočia, prekrývané novšou vrstvou z polovice 19. storočia. Videli sme z nich len časť cez okienko, dovnútra sme sa nedopátrali. Sveti Lovreč je jedno najlepšie zachovaných stredovekých opevnených miest na Isrii. Samozrejme na kopci. Všetky sú na kopcoch. V praveku tu už stálo opevnené hradisko postavené do kruhu. Kamenné opevňovacie systémy, ktoré doposiaľ stoja, sú z prevažnej miery z obdobia, kedy Istria bola pod benátskou správou a Sveti Lovreč bol sídlom vojenskej správy, zvanej Pazenatik. Keď sme kráčali po kamennej dlažbe, stále ma lákalo vyzuť sandále a prejsť aspoň kúsok bosý. Ohmatával som chodidlom vyleštené kamene, hladil som ich a mal som pocit, akoby som sa dotýkal všetkých tých nôh, ktoré po kameňoch stáročiami prechádzali. Prišli sme takto k vstupnej bráne do mesta, Velika vrata s erbami rodov Grimani a Moro a neodmysliteľným benátskym symbolom – Levom sv. Marka, ktorý drží svoju knihu zatvorenú, čo znamená, že brána bola postavená v čase vojny. Nad spojom lomeného oblúku brány je malý reliéf hlavy so psou tvárou, ktorý podľa legendy pripomína obdobie, kedy Attila, Bič boží, so svojimi krutými hunskými nájazdníkmi plienil mestá Istrie. Bránou vstupujeme na námestie, Placa,  ktorému dominuje Gradska lóža, kde sa vraj doposiaľ stretávajú predstavení mesta. Na stenách sú osadené kamenné plastické fragmenty erbov, dekoratívnych platní z rôznych období, akoby každé storočia tu otlačilo svoju pečať. Na kamenných laviciach bol chládok. Výborné miesto na trochu snívania. Posedeli sme a predstavovali si zasadania mestských radných. Pred lóžou stojí doposiaľ kamenný stĺp hanby. Vlastne všetko je tu kamenné. Kameň vedľa kameňa a na kameni kameň. Ktovie kto všetko bol uviazaný o tento stĺp. Keď sme tam tak sedeli, uvedomovali sme si neobvyklý pokoj . Až teraz som si uvedomil, že oproti ostatným opevneným mestám na kopcoch Istrie je Sveti Lovreč zrejme menej navštevovaný. V celom mestečku sú len dve kaviarničky, myslím, že tu nie je žiadna reštaurácia, ani obchodíky so suvenírmi a inými nepotrebnými nezbytnosťami. Nechýbali nám. Uličkou sme prešli na menšie námestie Placeta s trojloďovou bazilikou sv. Martina. Na námestí sa niečo chystalo a možno preto bol kostol otvorený, čo sme samozrejme využili. Bazilika je vyzdobená freskami v južnej a severnej apside, z ktorých sú najstaršie, nedávno reštaurované z 11. storočia a mladšie zo 14. storočia. Je predpoklad, že je to len časť výskumom objavených fresiek, ktorých väčšina je zrejme ešte pod premaľbou. Neodolal som a jemne som prešiel dlaňou po drsnom povrchu jednej z fresiek. Musel som pozdraviť všetkých tých, ktorý tú pamäť minula zaznamenali i tých, ktorí ju teraz pripomínajú. Akási pani, ktoré v kostole upratovala, chvíľu postála z mnou a cítil som, že ma pozoruje. Otočil som sa a ona sa jemne usmiala. Len tak, chápavo, len tak, že vie a len ja som si všimol, že pokývla hlavou na znak porozumenia. Vyšli sme von z chladivého prítmia najväčšej románskej baziliky na Istrii z 11. storočia. A na chvíľu sme sa posadili na schody akéhosi domu, samozrejme kamenného a pozorovali sme ruch pred kostolom na námestí.“Ne da ti se na kavu ?“ ozvalo sa nad nami. Z okna sa vykláňala hlava staršieho muža a ruka, ktorá mávala, aby sme počkali. Hlava nečakala na našu odpoveď, zmizla v útrobách domu a o chvíľu sa už objavila na krku chlapíka nesúceho na kovovej tácni tri šálky. Prisadol si k nám na schody a vysvetľoval, že nás videl vchádzať do kostola a tak si povedal, že by sme možno mali chuť na trochu dobrej kávy. Mali. A káva krásne voňala, dobrom a priateľstvom. Porozprával nám, čo by sme mali ešte vidieť a že už dávnejšie je sám. A že by bolo fajn, keby chodilo viac ľudí a že aj on by nebol tak sám. Podali sme si ruky. Chlapík vo vyťahanom tielku a trenírkach až po kolená pozeral za nami ako sme vošli do úzkej uličky vedľa kostola k zvonici, ktorá bola voľne stojacou zvonicou len do 14. storočia a po prestavbe hradieb bola zapojená do celého obranného systému a získala charakter veže s neskoršou mestskou bránou. Po nej ostal len portál. Tá ulička viedla za hradby mesta a bola akýmsi mostom zo stredoveku. Tu, ďalej sa už odohrávalo úplne iné dejstvo. Chvíľu sme zrakom prehľadávali olivové sady, ktoré sa ťahali dolu kopcom, prestriedané vinohradmi už dozrievajúceho hrozna. Cestou späť sme ešte obišli mestskú studňu a dolnou bránou sme opäť vyšli z mestečka. Až teraz sme si všimli, že tesne pri kostolíku sv. Blaža, kde sme parkovali, je malá kaviarnička s dvomi stolíkmi vonku, fantastickou kávou a úžasnými figovými koláčikmi, ktoré nám priniesla mladá kafedáma s úsmevom, že je to darček, aby as nám sladko spomínalo doma na Sveti Lovreč Pazenatički….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski