pravda krásy

…keď ideme cestou stále dopredu, je dobré sa občas otočiť, aby sme si uvedomili, že tá cesta vedie správnym smerom… Krzysztof Penderecki,

Výstavy výtvarných diel je tým pootočením sa za seba, sebakontrola, premietnutie si cesty vyloženej vlastnou tvorbou, pristavenie sa pri každej fotografii so stálou otázkou „je to to, čo som chcela vytvoriť ? Spĺňa tá fotografia moje vlastné predstavy o kvalite ? A tak aj súčasná výstava fotografky Jeny Šimkovej vo výstavnej sieni Domu umenia v Piešťanoch, Iná realita, dokumentuje to, čo autorka vytvorila za obdobie zhruba ostatných desiatich rokov.

Jena Šimková vstupuje do výtvarného diania, vtedy ešte Československa, po absolutóriu Filmovej akadémie múzických umení v Prahe, odbor umelecká fotografia v roku 1978. Vstupuje do prostredia, ktoré v tom čase nebolo ani zďaleka prajné slobodnému rozletu snov umelca. Napriek tomu však, aj v tomto priestore sa našli ostrovčeky vystupujúce akoby zázrakom zo šede reality, ostrovčeky na ktorých farebnosť názorovej i tvorivej rôzností bránili ľudia odmietajúci vnútenú nevyhnutnosť reality vonkajšieho diania. Na Bratislavskej Strednej umelecko-priemyselnej škole, ikonickej Šupke, bol tým človekom nesporne fenomenálny riaditeľ Jozef Brimich, ktorý váhou svojej osobnosti vytváral aspoň v priestoroch školy pomyselný ostrov slobody, do ktorého vstupuje Jena Šimková, v roku 1969. V každom prípade však k úplnému obratu vnímania tvorby, myslenia, filozofie na ŠUPke dochádza príchodom mladej, kreatívnej, novo, slobodne mysliacej fotografky – pedagogičky Miloty Havránkovej. Odrazu sa pootvárali okná, vyvetrali ustálený zápach naftalínu a objavovali úžasný priestor v ktorom tvorba stratila punc drilu a nadobudla neobmedzené možnosti voľného rozletu bez zábran a limitov. Nesporne aj pôsobením a pod vplyvom profesorky Havránkovej sa Jena Šimková v roku 1973 spolu s ďalšími spolužiakmi, úspešne hlási na Pražskú Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení (FAMU). A aj tu vstupuje do popredia osobnosť nadovšetko dôležitá pre vývoj československej umeleckej fotografie, profesor Ján Šmok. Jeho metódy a nepopierateľný vplyv na uvažovanie študentov, ale v neposlednej miere podstatný krok Jána Šmoka v histórii vývoja umeleckej fotografie v Československu, založením samostatnej Katedry fotografie v roku 1975, poznamenali umeleckú cestu nie len Jeny Šimkovej. Pocit slobody bez akýchkoľvek ideologických tlakov pretvára študenta na jedinečnú tvorivú osobnosť, ktorá na jednej strane nasáva a následne pretransformuje nové umelecké vlny prebiehajúce vtedajšou Európou. Jena Šimková vytvára fotocykly ako ilustrácie k poézii /Vítězslav Nezval/. Reaguje na prebiehajúce vlny pop-artu a op-artu i iných smerov. Na určitý čas spája svoje tvorivé aktivity s kolegom a priateľom, fotografom Antonom Sládkom. Prijíma ako výpovednú hodnou pre umeleckú produkciu systém inscenovanej fotografie, ktorej zárodky snáď v sebe uchovávala ešte zo štúdií na ŠUPke v Bratislave. FAMU v Prahe končí absolutóriom v roku 1978 a na Slovensko prinášajú nový pohľad na tvorbu v oblasti fotografie.

V čase ukončenia štúdií a vstupu do reálneho života spojeného s bežnými   potrebami, alebo nevyhnutnosťou zabezpečenia sa, je u Jeny Šimkovej spojený v hľadaní priestoru uplatnenia na jednej strane odborných profesijných vedomostí a na strane druhej ich skĺbením s prirodzenou snahou fotografky uplatniť aj svoje osobnostné umelecké videnie a výstupy. Racio privádza v tom čase fotografku do oblasti fotografie módy, vydávaných časopisov, ktoré prezentovali dobové módne trendy v obliekaní. Jena Šimková uplatňuje svoje fotografické kreácie najprv v časopise Dorka, neskôr v časopise Dievča a časopise Móda. Dôležitým faktorom pre toto obdobie, ale aj časový rozsah až niekedy do polovice 90.tých rokov 20. storočia bol fakt, že fotografia bola vnímaná len v dvoch oblastiach. Ako fotografia úžitková a umelecká. A tak aj fotografia módy bola zaraďovaná do oblasti úžitkovej. V Slovenskom priestore sa až príchodom teoretika Aurela Hrabušického niekedy v polovici 90.tých rokov do Slovenskej národnej galérie začína vymedzovať pojem „módnej fotografie“, fotografie módy, módneho dizajnu, ako svojbytná umelecká tvorivá aktivita. Poznanie prostredia v osemdesiatych rokoch je nutne spájané s nedostatkom prakticky čohokoľvek a teda prirodzene aj materiálno-technického vybavenia fotografov. Improvizácia je prvým predpokladom úspešného výsledku. Nedostatok naučil, alebo donútil aj Jenu Šimkovú vypestovať v sebe schopnosť improvizácie o ktorú sú mnohí autori vo vyspelejších krajinách ochudobnení. Následná skúsenosť fotografky v postavení redaktorky časopisu Dievča jej prináša skúsenosti v komunikácii s inými fotografmi, ale aj pracovné skúsenosti, ktoré doposiaľ využíva.

Napriek tomu, že súčasná výstava nemapuje celý rozsah tvorby Jeny Šimkovej, považujeme za potrebné uviesť aj skutočnosť jej súbežnej voľnej fotografickej tvorby. Autorka na jednej strane premieta do figurálnych kompozícií jej vlastnú polohu inscenovanej fotografie /spolupráca s Antonom Sládekom/ s veľmi príznačnými prvkami surreálnych  vstupov i využívaním postupov op-artu.

Po roku 1989 sa celý proces prudko mení, vznikajú nové módne ateliéry, časopisy propagujúce módu, prichádzajú návrhári, profesie, ktoré doposiaľ vykonávali sami fotografi v súčinnosti s modelkami-modelmi. Vznikajú nové firmy, ktoré majú potrebu svoje produkty i seba prezentovať. Práca aj v oblasti módnej fotografie sa rozbiehala na plné obrátky. Fotografka Jena Šimková spolupracuje s mladými módnymi návrhármi a fotografuje pre časopis MÓDA. Ten však v roku 2000 zaniká, ale spolupráca s módnymi návrhármi naďalej pretrváva. V ostatnom čase, zhruba desiatych rokov Jena Šimková fotografuje pre magazíny Woman, Grand a neskôr pre Beauty&Woman, Emma, Madam Eva.

Kreativita a výtvarné videnie postavené na „dejovom“ mechanizme fotografickej kompozície exponovanej farebným výberom, dáva fotografii Jeny Šimkovej nesporne status samostatného výtvarného diela s autentickou výpoveďou. A to aj napriek tomu, že špecifickosť módnej fotografie zdanlivo ohraničuje jej umelecký diapazón. Jena Šimková okrem iného pozdvihla módnu fotografiu z roviny „propagácie, alebo reklamy“, do roviny estetickej slobody a umeleckého ponímania životného štýlu. Jej spolupráca s modelkami, či modelmi, vizážistom Tomášom Vidom, sa tu potom javí ako spoločné dielo neobyčajnej a originálnej priestorovej kompozície. Svojou tvorbou v oblasti módnej fotografie sa Jena Šimková stala nesporne jedinou fotografkou, ktorá dôsledne zachytáva vývoj a tvorbu danej oblasti ostatných tridsiatich rokov.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski & Dom umenia Piešťany