…niekedy je čas na zastavenie, niekedy je čas na obzretie sa a zamyslenie, čas na vyslobodenie sa, očistenie, na vydýchnutie, odrazu pocítime potrebu zhlboka sa nadýchnuť tak, že to až kdesi v pľúcach zabolí. Ale tak slastne. Keď je naša myseľ, naše telo preplnené smogom, nánosmi vonkajších nečistôt zla, protivenstiev, nevraživosti a zášti, keď tú smolnú špinu sypúcu sa zo všetkých strán niet kam vypľuť, utiekame sa do palácov ticha, chrámov viery dobra a čistoty, do prírody. Do pustovní mohutných stromov, farebných kvetov, mäkkých tráv, sadnúť si do mäkka ich vôní a ticho závidieť motýľom a vtákom ich let.

Minulý rok, takto na jar, keď sme sa domnievali, že všetko to zlé, nezdravé už pominie a opäť sa budeme môcť bez strachu nadýchnuť a vydať za túžbami, ktoré sú kdesi za obzormi, keď zasvietilo slnko a jar už naplno vytlačila zeleň, vyšli sme na Liptov, ja zaspomínať si a obnoviť už zanesené obrazy Kriváňa a pod ním umiestneným múzeom liptovskej dediny a Inguśa za novom objavov. A Árés, ten s neskrývanou rozkošou vyváľať sa a vybehať v čerstvej tráve. V liptovskom skanzene som bol naposledy po jeho otvorení v roku 1991. Napriek všetkému nešťastiu, ktoré pandémia priniesla, tu sme sa odrazu mohli vnoriť čo čarovného krásna dediny nedediny vo zvláštnom pokoji a tichu, v ktorom len vtáky vo víre  svojich jarných vášní dávali na vedomie, že život so všetkými svojimi krásami víťazí. Prechádzali sme sa pomedzi drevenice a vchádzali do niektorých s bázňou, aby nás domáci nehnali. Drevo, tisíckrát ohmatané, tisíckrát hladené, sme aj my prihladili, keď sme cez prah prekráčali. V záhradke orgován a v okne muškát.
Odnekiaľ z maštale vybehli ovce s bielymi jahniatkami a v Árésovi sa tiež prebudili dávne túžby, ale nie tie jarné…museli sme ho nechať strážiť pred vstupom do goticko-renesančného kaštieľa z Parížoviec, ako najstaršieho zachovaného zemianskeho sídla v Liptove zo 14. až 16. storočia. Kaštieľ je spájaný s kráľom Matejom Korvínom a jeho synom Jánom Korvínom, liptovským kniežaťom. No a musel strážiť aj vstup do ohradeného areálu ranogotického kostola Panny Márie, ktorého pôvodná stavba stála v obci Liptovská Mara a po jej zaplavení boli fragmenty kostola s freskami prenesené do postavenej kópie v liptovskom skanzene. Posedeli sme v chládku chrámu, preniesli sa na chvíľu do minula, medzi tých, ktorí sedávali v laviciach ešte v pôvodnom kostole a želali si, aby tu to ticho dobra a krásna ostalo aj pre mnohých iných a my sme si z neho načreli len tak trochu do vreciek, na domov.

Prechádzajúc medzi drevenicami sme už pociťovali aj trochu hlad, keď z jednej tej drevenice vychádzala pani. Zjavne domáca. Okolo drevenice je štekový plot, neviem ako sa to správne volá. Býva aj taký vypletaný. A cez ten plot boli prehodené periny. Správne periny musia mať pásikavé obliečky. Aj tieto mali pásikavé obliečky s modrými páskami. Pani sa nás pýtala, ako sa nám páčilo a že keby sme chceli niečo jesť, že pri vstupe je krčma a tam… Neviem ako vedela tá pani, že sme hladní, ale poďakovali sme a nasmerovali sme tým smerom ako ukázala. Výborné jediva tam robili a výborné sme si aj dali. Bryndzové halušky a pirohy. Bez toho sa nedá odísť. A potom, keď sme sa už nabažili pekna a naplnili dobrotami, ešte sme to išli trochu utriasť na lúky pod Kriváňom, do rozprávkova.

Aj teraz sme všetci preplnení smogom, nánosmi vonkajších nečistôt zla, protivenstiev, nevraživosti a zášti, ale aj strachu. Ale nabral som ešte po vreckách zostatky toho tichodobra a krásna vo viere, že sa opäť onedlho budeme môcť zhlboka nadýchnuť, tak slastne, že to až tam vo vnútri, v pľúcach trochu zabolí…

..text, foto © Peter Krivda Soliwarski

.