…keď prechádzame k vzdialenej histórii akosi symbolicky , akoby akousi tajomnou bránou, podivnou cestou, zdanlivo nekonečnou kamennou stenou z oboch strán, cez ktorú nie je vidno nič. Nič z toho čo nás očakáva, nič z toho kam ideme. Nesmierne množstvo kamenia a nepredstaviteľné množstvo driny. Stále máme akýsi nepríjemný pocit, že cestička medzi skalnatými múrmi sa zužuje a po čase nadobúdame frustrujúcu predstavu, že prechádzame akýmsi prazvláštnym bludiskom, ktoré bude končiť spojením kamenných stien. Žiadne značenie, žiadna istota správnej cesty, správneho smeru. A potom, keď už koketujeme s myšlienkou, či nie je rozumnejšie sa vrátiť kým je čas, odrazu sa otvorí priestor, na ktorom je ešte stále znateľná kamenná dlažba, priestor ohraničený borovicami a ešte stále poznateľný kamenný múr. Priestor, ktorému dominuje kamenná cisterna zachytávajúca dažďovú vodu slúžiacu obyvateľom starovekej osady Arouzona. Tvorí ju vápencový blok s vytesanou nádržou s prítokmi na vodu, ktorá je zaklenutá kamennou klenbou, brániacou prístupu nečistôt a prachu. Cisterna je doposiaľ funkčná, v nádrži je voda do ktorej niekto nasadil červené rybičky.

Len pár kilometrov od prímorského mestečka Vodice, na jadranskej magistrále zo Šibenika cez šibenický most okolo Vodic pretína magistrálu kamennou drťou upravená cesta Put Gaćeleza. Teda ona je upravená len na začiatku, potom je už len vyjazdená, ale dobre prejazdná. Už po prvých metroch začína cestu vyhraňovať z oboch strán kamenný múr, ktorý sa potom tiahne až k cieľu. Velika Mrdakovica. Vrch vystupujúci zo skalnatej planiny porastenej borovicami a borievkami a inými krovinami a stromami, viditeľný už z diaľky, ale s prístupom je to už ťažšie. Velika Mrdakovica, dôležitá archeologická lokalita na mieste ktorej žil dávno pred príchodom Rimanov jeden z mnohých Ilyrských kmeňov Liburnovia. Dočítal som sa, že sa tieto kmene usadili v úrodnom kraji, ale naša predstava o úrodnosti je predsa trochu iná. Okolo prvého storočia sa tu začali usádzať rímski legionárski veteráni a postupne začali „romanizovať“ tunajších obyvateľov. Priniesli modernejšie poľnohospodárske metódy a tak aj nárast obchodu. Starí Chorváti sa tu usádzajú začiatkom 8. storočia a postupne asimilujú . Žijú tu až do 15. a 16. storočia, kedy ich pustošivé nájazdy tureckých hôrd prinútili k sťahovaniu na bezpečnejšie pobrežie.

V lokalite Velika Mrdakovica odkryli archeológovia pred 50. rokmi pozostatky rímskeho sídla Arauzona, ktoré sa podľa Plínia nachádzalo medzi Laderou /Zadarom/ a Salonou /Solinom/. Otvorili nekropolu so 40 hrobmi a následne po roku 2011 pod vedením archeológa Toniho Brajkovoća ďalších šesť murovaných hrobov s popolom tu pochovaných a ich obľúbenými predmetmi. Nekropola bola prvým, ale určite nie posledným nálezom. Kamenné domy oddelené ulicami. Sídlo bolo obohnané dvojitými masívnymi kamennými hradbami, ktorých megalitické kamenné diely vzbudzujú rešpekt svojou mohutnosťou a dokonalosťou opracovania.

Z vrcholu Velikej Mrdakovice máme nádherné výhľady až k Vodiciam a na druhej strane nachádzame na obzore vrch Okit, na ktorom postavil architekt Nikola Bašić zo Zadaru úžasnú architektonickú archu, kostol Panny Márie Karmelskej, ktorý belobou svojho kameňa svieti ďaleko nad planinu ako maják. A ešte niekde za ním modrý koniec zálivu pri mestečku Zaton.

Sedeli sme na kamenných múroch domov, ktoré tu pred stáročiami postavili Liburnovia, Rimania, Chorváti a pokúšali sme sa ich počúvať dotykmi dlaní po prehriatom drsnom povrchu. Veríme, že archeológom zo šibenického múzea sa bude dariť pri ďalšom odkrívaní vlastnej histórie. Alebo nie len vlastnej ? Tu, na takýchto miestach dávna si uvedomujeme akosi omnoho viac, ako sú dejiny národov prepletené a to, čo sa letmo môže zdať ako časť histórie jedného národa, sa odrazu z blízka vynára ako história celej Európy.

Ešteže sme si zobrali na vrch vodu. Lebo páľava slnka odrážajúca sa od bieleho kameňa vie urobiť svoje. Pod časťami hradieb stretávame skupinu poľských turistov, ktorí sa sem ale dali vyviezť terénnym autom z druhej strany. V kútiku duše sme boli radi, že sme sa netrepali autom až sem. Ten výstup stojí za to. „Krása poznania sa predsa musí niečím vykúpiť“, povedala Inguśa. A André Maurois raz povedal, že „romantikom môže byť len ten, kto si to zaslúži“. Aj na tie nekonečné kamenné múry sme sa teraz pozerali úplne ináč. Vo Vodiciach, keď sme si dávali fantastickú pleskavicu a čevapi, keď sme sa ešte nedokázali rozprávať o zažitom, keď sme si všetko videné odkladali do depozitov poznania a spomienok, potom ešte pri voňavej káve, vo Vodiciach, sme si uvedomovali, že sme len takou malilinkou čiastkou zasiahli do dejín. Nechali sme svoje otlačky na skale histórie a jeden malý kamienok z brehu Nášho Dunaja…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski + apoliticni.hr