pravda krásy

Keď sme prechádzali z jedného fascinujúceho miesta Sicílie na druhé. Keď som si opakoval cestou názvy miest, ktorých mená voňali na diaľku romantikou, históriou  i nádherou, Catania, Ragusa, Syrakuzy, Taormína, Noto…a Agrigento. Agrigento z tých všetkých miest, mien vystupovalo ako mesto, ktorého meno je potrebné vyslovovať s úctou i pokorou, obdivom i gráciou. Agrigento, Akragas. Mesto nie nepodobné tým ostatným nositeľom úžasného, pompézneho sicílskeho baroka. Neskromného, honosného i veľkolepého a okázalého sicílskeho baroka. Mesto točiace a ohýbajúce sa v nespočetných konkávno-konvexných poklonách staviteľom doby. Agrigento, mesto dnes už moderné a predsa originálne archetypálne, ale s úchvatnou ojedinelosťou, niečím, čo nás  na dlhší čas posadilo do kresla k vynikajúcej káve. Boli sme na to pripravení a predsa nie celkom. Skalnatá roklina pod mestom nás delila od sna. Z terasy kaviarne sme sa odrazu pozerali na druhú stranu ponad priepasť do minulých vekov antiky. Ako v akomsi prapodivnom kine sme mali pred sebou chrámy gréckych bohov cez ktorých dórske stĺpy prenikali lúče aprílového slnka, ako od najlepšieho divadelného osvetľovača. Valle dei Templi, Údolia chrámov. Chrámy síce nie sú v údolí, ale na pahorkoch Rupe Atenae a Gingenti, ale to je teraz zanedbateľný detail. Ako v Starých gréckych bájach sme videli gréckych kolonistov z Kréty a Rodosu začať okolo roku 581 pred Kristom stavať mesto, do ktorého sme ako cez pomyslenú Bránu histórie prechádzali do iných vekov. Akragas. Mesto prosperity a slávy. Mesto krutosti vlády tyrana Phalarisa i krásy podľa Gréckeho básnika Pindarosa vychváleného ako najkrajšie z miest obývaných smrteľníkmi.

Navigačné tabule nás usmerňovali k vstupu do histórie.  Niekedy, keď si plánujem cesty, keď si predstavujem kam by som sa chcel ísť pozrieť, niekedy, keď viem cieľ cesty, viem už vopred, že ten cieľ sa spája ešte s niečím iným, ako s konkrétnym miestom. Cítim to podvedome. Všade je niečo, čo nás akosi myšlienkovo spája so spomienkami. Na iné miesta, zážitky, priateľov, známych. Prechádzali sme chodníkom medzi kvitnúcimi pomarančovníkmi a citrónovníkmi i okolo stromov už s dozrievajúcimi citrusmi, vyhýbali sme sa všadeprítomným prepyšnelým opunciam, nasávali sme vône bujnejúcej, kvitnúcej jari a medzi kvetmi jej nádhery sme vyhľadali mohutné stĺpy Tempio della Concordia, chrám Concordie, alebo chrám svornosti. Hladil som chladivé kamenné prvky stĺpov, ktoré boli ešte dostupné dotyku minula dlaňou. Vedľa chodníka ležali fascinujúco mohutné stavce dórskych stĺpov a tak som neodolal objatiu so stáročiami, tak ako vždy objímem obrovské buky našich Malých Karpát, keď sa s nimi zvítam a rozprávam. Aj týmto stĺpom som hovoril o mojom učiteľovi Doc. Karolovi Kahounovi, ktorý preniesol časť svojej lásky k antike a histórii na mňa a ktorý, keď nám vysvetľoval rozdiely antických slohov v architektúre, keď nám kreslil pôdorysy starovekých chrámov, ako keby sa prechádzal tu medzi Tempio di Vulcano, Tempio della Juno Lacinia , alebo Tempio di Ercole.  Videl som ho tu teraz sedieť v tieni Tempio di Castore e Polluce a Tempio di Zeus Olimpico a spomenul som si, ako sa mi zdôveril, že počas môjho jedného pobytu v Alžírsku, kde som prechádzal pamiatkami starého Ríma a posielal mu odtiaľ pohľadnice, on nad nimi plakal. Náš učiteľ nám zasvätene a s láskou rozprával o tajomstvách i nádherách antického umenia, ale on z toho v tom čase nič nevidel. Až v pokročilom veku, keď boľševicky tyran bol poslaný na pohrebisko dejín, snáď navždy, až vtedy mohol Doc. Karol Kahoun vycestovať a dotknúť sa dlaňou základov kultúry.

Jarný termín na návštevu Agrigenta bol vynikajúcou voľbou. Spoluturisti nám ešte nešliapali na päty a my sme sa nemuseli medzi nimi nemuseli prepletať. Slnko bolo ešte láskavé a v záhradnej kaviarni pri vstupe do Údolia chrámov sme ešte komótne našli miesto na chvíľu ticha, láskavé pohladenie a vynikajúce sicílske arancini s voňavým talianskym espressom.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski