pravda krásy

…pod lipami do trávy. Do vôni líp, ktoré už síce boli odkvitnuté, ale kvety tu zanechali omamný pozdrav, ktorý ešte stále lákal bzučiace včely i nás. Do tráv, vedľa cesty pod kostolom sme si sadli, aby sme si mohli chvíľu vychutnávať pokoj vlniaceho sa obilia na okolitých poliach až po modré Žiarske vrchy. Ešte nevoňalo zlatými vôňami páľav žní letného slnka, ale tančilo, ladne, vo vlnách, v akejsi skupinovej extáze, celé to more zelených farieb, ktoré pretína sivá linka cesty kopírujúca vlnenie zeleného mora. Tam, v diaľke, kde sa spájajú okraje cesty do jednej linky, tam je Abramová a Laclavá. Vlastne teraz už len Abramová, po spojení obcí. Ale pokoj, ticho a vznešenosť miesta z ktorého sú nádherné výhľady aj na vrchy Veľkej Fatry, vytvárajú podmanivé theatrum naturale v ktorom ranogotický kostol sv. Kozmu a Damiána má dominantné postavenie z ktorejkoľvek strany. Dali ho postaviť miestne zemianske rodiny v prvej polovici 13. storočia. Podľa dochovaných písomných dokladov v roku 1330 ako jednoloďovú stavbu s kvadratickým presbytériom, sakristiou na severnej strane a predstavanou vežou na západnej strane, ktorej súčasná podoba je po prestavbách z roku 1927. Kostolík si, napriek rôznym zásahom v priebehu časov, zachoval prakticky pôvodnú podobu jednoduchej, čistej vidieckej sakrálne ranostredovekej architektúry s uchovaním krížovej rebrovej klenby v presbytériu, na južnej strane hlavnej lode a presbytéria úzke okná s oblúkovým záklenkom, alebo zamurované štrbinové románske okno presbytéria na východnej strane.

Po pár schodoch ku vchodu pod vežou. Prechádzal som dlaňou po omietke múru, ktorý ešte pred niekoľkými rokmi mal svetlomodrý náter. Ak si dobre pamätám. Teraz fragmenty modrej farby ostávajú len v hlbších miestach štruktúry omietky a v zápase o koloristickú prevahu vyhráva skôr sivá v miernej prevahe nad bielou. Len na východnej starne má modravá plava navrch. Akoby mala byť potvrdením dedinského pôvodu kostolíka. Snáď tak, ako natierali múry svojich domov vápnom s trochou modrej anilinovej, tak aj dom Pána. Moje dlane, ako prsty slepca, keď hladili omietky, čítali na ich povrchu zapísanú históriu. Tú, ktorá je pochovaná v okolí kostola na cintoríne Porozpráva o vzniku osady v druhej polovici 13. storočia, kedy patrila Jakubovmu synovi Abrahámovi, potom zemianskym rodom Veličovcov /Velits/ a Čertovcov, ktorých náhrobné kamene dávajú o sebe vedieť aj v spleti vysokých tráv, zelene i kvetov. Tie sa predierajú cez burinu, akoby chceli aj pre dnešok ukázať, že ušľachtilosť si nájde cestu a nie je ľahké ju zadusiť. Aj neogotická kaplnka rodiny Országhovcov prešla strastiplnou cestou nedôstojnosti i ľudského poníženia zlodejmi, vykrádačmi posvätného, tak ako prepadnuté, či otvorené hroby naokolo. Ešte stojí, v džungli nezáujmu a nekultúrnosti….

Na zvlnenej ceste medzi poľami sme sa ešte obzreli za pomaly zmenšujúcim sa kostolíkom v panoráme velebnosti Turčianskej kotliny. A aby sme si z nej odniesli vo vreckách spomienok na krásno čo najviac, vošli sme ešte aspoň na chvíľu do malebnosti Belianskej doliny. Nie ďaleko, len tak okolo Belianskeho potoka naplneného omamnými vôňami lopúchov, mäty, alchemilky, tráv a žihľavy, trochu do jeho studivej vody po kolená, balancovať s rozpaženými rukami po šmykľavých kameňoch. Pod velebnosť rozsochatého Veľkofatranského Lysca.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski