Od detstva som si odkladal plechové krabičky, ktorých pôvodná náplň bola veľmi rôznorodá. Voňali diaľkami kávových a čajových plantáži i mäkkou tajomnosťou kaviarní, vôňami fajok nášho strýka Laca a Sherlocka Holmsa, cigarami Marka Twaina a nášho školníka, ktorého sme volali Džingischán. Voňali sladkými vôňami tuzexových sušienok a praliniek i kakaa Bensdorp. Tie krabičky, tak ako prichádzali do mojich rúk, ich pôvodne poslanie sa končilo a plynulo menili svoju rolu, aby sa stali útočiskom čriepok snov a spomienok. Stali sa útočiskom malých svedkov mojich a neskôr našich ciest a potuliek, malých i väčších úsekov života. Kamienky, mušličky, kúsok plechu z rozpadávajúcej sa strechy kaštieľa, gombíky rôznych farieb, veľkostí a tvarov, ako neplatiaci, ale slúžiaci pasažieri na všetkých doterajších turné životom, sklíčka vitráži rozpadnutého kostola v Bosne, nepravidelné kúsky mozaiky z Tamanrassetu, vstupenka do Versailles i chrámu svätého Michala v Ladomirovej a lupeň ruže z malého parku na nádvorí hradu v Českom Štenberku.Bolo tam nádherné posedenie pod kríkom červených ruži a boli sme tam sami, kým prišli ďalší turisti. Dole, pod skalným bralom tečie Sázava nad ktorou ešte plávala hmla a všetko to romantično a krásno s ňou postupne vystupovalo až k hradbám a my sme to miešali s vôňami ruží a čerstvej kávy z práve otvorenej kaviarničky.
Ranogotický hrad Český Štenberk z polovice 13. storočia je nesporne jedným z najzachovalejších českých hradov a jeho dominantné postavenie na skalnom brale nad riekou Sázavou napĺňa všetky naše rozprávkové obrazy. Keď sa dostanem do područia úžasných predstáv, ktoré zasial do priestorov môjho snenia majster snívania Miguel de Cervantes, vidím po kamenných schodištiach kráčať rytierov v zbroji a len tak sa mihnúť dámu v hodvábnom bliaund, alebo skôr len ľahký závoj plávajúci v úzkej chodbe. Sternberk, hviezdna hora, názov vychádzajúci z erbu zakladateľa hradu Zdeslava z Divišova s osemcípou zlatou hviezdou, ktorý si neskôr zmenil meno na Zdeslav zo Šternberka. Vývoj strelných zbraní v 14. storočí donútil aj pánov zo Štenberka posilniť obranný systém v opevnení a stavbou trojposchodovej veže. V roku 1467 sa hradu zmocnili kráľovské vojská Jiřího z Poděbrad, ktoré ho z časti zborili, ale už koncom 15. storočia hrad opäť získala šternberská šľachta, ktorí ho opäť zrekonštruovali obnovou obranného systému, postavili valcovú vežu na južnej strane a dunjon na severe. Takto dokázal vzdorovať útokom počas tridsaťročnej vojny. Po smrti cisárskeho grófa Jana Václava v roku 1712, vymrela holická vetva rodu a na celé jedno storočie hrad vlastnia iné rody. Až v roku 1841 ho kupuje Zdeněk zo Sternberku, člen konopišťskej vetvy rodu, ktorým ostáva hrad vo vlastníctve do roku 1949, kedy bol „znárodnený“ a Jiří Sternberk sa zamestnal ako správca a sprievodca hradom pre návštevníkov. Po reštitúcii, v roku 1992 ho získavajú späť Sternbergovci, teraz Filip Sternberk. Interiérové priestory hradu majitelia postupne napĺňali štýlovým mobiliárom a zbierkami artefaktov, zväčša prevezených z Viedenského Sternberského paláca. Vonkajší charakter stredovekého hradu však ostal neporušený.
Tie malé fragmenty našich ciest, zážitkov a dotykov dní uložené v plechových krabičkách, sú akýmisi majáčikmi, smerovníkmi, ktoré nás navádzajú k spomienkam uchovaným na štelážach nášho vnútra. Držím medzi prstami zošúverené lupene ruží z nádherného hradu Sternberk a cítim ich vôňu….
Celá debata | RSS tejto debaty