pravda krásy

…ešte dnes, zajtra, do stredy je ešte leto. Ako tak. Na myjavských kopaniciach už veľmi leto nie je. Vlastne ešte je, ale už tak akosi na odchode. Akoby už malo otvorené dvere, ktorými vošla jeseň, ale ono, to leto sa s tým ešte nevie zmieriť. Prechádza sa po čím ďalej tým dlhšie rannou rosou mokrých lúkach, prediera sa plávajúcimi rannými hmlami v dolinách, […]

…“keby tak bolo viac času. Vieš čo, starý, to je strašné. Je neviem kam sa skôr pohnúť. Od rána je to na zbláznenie. Nestíham, nestíííham. Katastrófa.“ S hlasom zúfalca a pohľadom štvaného zvieraťa sa mi zveruje Sveťo s prilepeným mobilným telefónom na uchu. „To nepatrilo vám. Jasné, že prídem. Ráno ? Už o siedmej ? Viete ten násyp, to asi nebude ono. […]

Začiatok marca je také obdobie, kedy viete, že nech si zima robí čo chce, už to má spočítané. Na druhej strane jar sa tiež urputne sama seba presviedča o svojej novej sile, ktorá keby prišla kedykoľvek, pre nás tulákov je to stále neskoro. Toto obdobie volám „časom volania divokých husí“. Motajú sa na svojich zimoviskách, skúšajú krídla, nahlas gágajú jedna cez […]

… na mnohých Potulkách som prechádzal Jablonicou, obcou na západnom úpätí Malých Karpát, ktorá vznikla podľa záznamov okolo roku 1262 na starej ceste Via Bohemica. Kaštieľ, ktorý tu stojí prakticky na okraji hlavnej cesty v centre obce som stále obchádzal s tým, že sa tu zastavím po ceste […]

….chodíme okolo pokladov takmer každý deň, možno v nich bývame, možno sa ich dotýkame, snáď sa o ne potkýname, ale nie vždy vieme, že sú. Nie vždy vieme o pokladoch. Teda mnohokrát vieme o tých pokladoch, ktoré možno ani pokladmi v pravom slova zmysle nie sú a my ich zbožšťujeme, lebo niekto nám implantoval do nášho vedomia správu o poklade, lesknúcom sa, […]

…sú jedni, ktorí ničia, boria naše pamiatky s jedinou perspektívou úžasných miliónových ziskov a potom niekoľko iných, ktorí tým pamiatkam nanovo vdychujú život za zanedbateľné honoráre. Keď som niekedy usudzoval ako postihovať ničiteľov, kazisvetov, uvedomil som si, že vinní sme vlastne my sami. My im to predsa dovolíme, my im to predsa nedokážeme prekaziť. Kde […]

Sediac na balkóne podvečer počúval som vtáčím chtíčom, ako elektrinou nabitý vzduch. Počúval som čo všetko vie vyvolať prudká vášeň a urputná snaha o zachovanie druhu. Okolité obrovské stromy boli narvané libidom vtákov a každý z nich v snahe prekonať súpera úchvatným fortissimom prekonával všetky svoje možnosti dané jarným časom. A okolo toho všetkého bolo […]

….kameň obruby malej parkovej fontány v parku Grassalkovichovho kaštieľa v Ivanke pri Dunaji bol vyhriaty aprílovým slnkom. Sedel som na okraji, počítal púpavové zlatiaky rozhodené po čerstvej tráve, nasával vône rozkvitnutých jabloní a gaštanov okolo a bolo mi pokojno. Fontána ešte nešpľachotala, teda ani neviem či je špľachotajúco funkčná. Ale vtáky nahradili […]

…vlastne ani neviem kedy som prvý krát pocítil túžby preniesť sa časom do minulosti, do iného obdobia, do iného času. Ono to asi bude vždy až po poznaní niečoho, čo sa udialo niekde v nepoznaní. A čím viac je to nepoznanie zastreto vrstvou neznáma, tým je tajomnejšie a záhadnejšie, a tým viac láka, a tým viac priťahuje, a tým viac chce aby sme išli za nim. Ono […]

…a tak keď sme na ceste, tak zväčša máme vytýčený nejaký cieľ kam sa chceme dostať a niečo tam pozrieť, alebo vybaviť, cesta vedie po nejakej trase, ktorú sme si vyhliadli. Otec nám kedysi hovorieval „idem na cestu“. Vedeli sme, že to znamená, že ide niekam na služobnú cestu. Veľa chodieval na služobné cesty a my sme vtedy mali akýsi zvláštny pocit väčšej […]