…na cestách po Slovensku je takmer nemožné vyhnúť sa pamätníkom padlým v prvej a druhej svetovej vojne. Padlí v Slovenskom národnom povstaní sú v mnohých prípadoch pochovaní tam, kde ich našla smrtiaca strela nemeckých nacistických zločincov. Sú to väčšinou jednoduché skromné pamätníčky o ktoré sa žiaľ v mnohých prípadoch nemá kto postarať v priebehu roka. Som veľmi hrdý, že tohto vzopätia sa slovenského národa voči nemeckým nacistickým hordám sa zúčastnil aj náš strýko Milan Blaho. Nie je už medzi nami a pre príležitosť, že pri Potulkách natrafím na hrob padlého vo vojne a v povstaní nosím so sebou sviečku a jej plamienok potom prenesie našu spomienku tým, ktorých ostatky ležia v zemi. Strýko našťastie nepadol v povstaní a my, ako deti, sme dlho nevedeli o jeho zapojení sa do odboja. Nikdy o tom nehovoril, neznášal komunistov a až na sklonku života, keď som sa na Povstanie pýtal, povedal o histórii jeho vstupu do odboja a vzťahu k tým, ktorí ostali v zemi zavraždení Nemcami. „Na hrob rodičom nechodíš len na výročia ich narodenia, alebo úmrtia. Tak aj ľudia, ktorí padli v Povstaní si zaslúžia spomienku kedykoľvek počas roka, lebo možno bez nich by si nemohol chodiť na hroby ani svojím rodičom“. A tak aj v zime toho roku som sa zastavil na Pamätníku francúzskym partizánom na vrchu Zvonica pri Strečne.

Významných bojov v okolí Strečnianskej tiesňavy sa zúčastnili vojenské oddiely žilinskej posádky a tiež aj francúzske partizánske jednotky kapitána Georgesa de Lannuriena a oddiel 1. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Touto akciou sa podarilo zabrániť nemeckým jednotkám postúpiť na Martin a aj do centra povstaleckého územia a výrazne tak podporiť povstanie v jeho prvých dňoch.

Ticho, trochu mrazivo, škoda, že takmer bez snehu. Múry hradu Strečno zdanlivo na dosah a nádherné modravé kopce Malej Fatry….a ešte náš Árés obiehal miesto pokory….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski