Dali sme si ešte kávu na rozlúčku s tak trochu ospalým, ale akýmsi smutným mestečkom Vrlika pod stredovekým hradom Prozor z ktorého sme zliezli. Od stolíka v kaviarni Vrlika na hlavnej ulici sa rozpadávajúce múry zdali ešte mohutnejšie ako keď sme sa ich dotýkali. Ktovie čo videl z hradieb Hrvoje Vukšić Hrvatinić, najsilnejší bosniacký feudál, ktorý dal hrad Prozor opevniť proti prenikajúcim Turkom začiatkom 15. storočia. Mysleli sme na všetky tie historické pohyby, ktoré sa cez toto mestečko premleli a ako ho poznamenali. Turkov, Benátčanov, Rakúšanov a nakoniec nešťastná juhoslovanská vojna. Ako poznamenali ľudí, ktorí tu teraz sadia pri stolíkoch pri nás a pri každom stretnutí sa pohľadov pokývu placho hlavou. Akoby na pozdrav, alebo na zdravie. Prázdne stoličky, prázdne domy, rozbité okná, zatlčené brány a doráňané steny. Ako srdcia ľudí, ktorí vojnu majú ešte stále v sebe. „Výborná káva“ poznamenala Inguśa mladej čašníčke, keď odnášala prázdne šálky. „Dođi opet, vidimo se“ usmiala sa a zamávala bankovkou ako vreckovkou.

Išli sme ďalej, na neďaleké miesta, kam v 7. storočí prichádzajú starí Chorváti, zakladajú pri rieke Cetina prvú osadu Vrh Rika a v 9. storočí za vlády kniežaťa Branimíra, dáva cetinský župan Gostiha postaviť na pamiatku matky a synov kostol Najsvätejšieho Spasiteľa /crkva sv. Spasa/. V 10. storočí sa o ňom zmieňuje byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenitus v diele De administrado imperio. Je to nesporne jedna z najkrajších zachovaných pamiatok ranostredovekej sakrálnej architektúry v Chorvátsku. Jediný stojací kostol postavený so zvonicou pred schizmou, ako jednoloďová stavba so svätyňou a tromi apsidami v tvare trojlístka na východnej strane. Pri neskoršej prestavbe bola stredná apsida zbúraná a nahradená väčšou, pravouhlou. Na západnej strane je postavená mohutná, impozantná zvonica, cez ktorú sa do kostola vchádzalo a súčasne plnila aj úlohu obrannej veže. Westwerk je aj tu interesantnou črtou karolínskej architektúry, ktorá vrcholí v Európe v 9. storočí. Hlavná loď je podporená piatimi pármi mohutných oblúkových oporných stĺpov.

Začiatkom 15. storočia, keď Hrvoje Vukšić posilnil pevnosť Prozor, väčšina obyvateľov sa presťahovala z Vrh Riky do Vrliky pod jeho ochranu pred nájazdmi z osmanskej ríše. Ničivý vpád Turkov v r. 1492 zapríčinil aj skazu kostola, ktorý následne chátral. V 17. storočí okolie kostola bolo obývané obyvateľmi Bosny, moslimami, Srbmi, Chorvátmi, gréckokatolíkmi a pravoslávnymi veriacimi, ktorých hroby v okolí sú premiešané s hrobmi starochorvátskych usadlíkov. Pri archeologických nálezoch bolo vykopaných 1162 starých hrobov s bohatými nálezmi z ktorých zrejme najznámejším je karolínska kadidelnica franských misionárov, ktorí koncom 8. a v 9. storočí krstili Chorvátov, teraz uložené v archeologickom múzeu v Splite.

Žiaľ aj o toto historické a duchovné dedičstvo sa dlho viedli vlastnícke spory a boli dlho zdrojom napätia medzi miestnym chorvátskym katolíckym a srbským ortodoxným obyvateľstvom. Prechádzali sme sa pomedzi náhrobnými kameňmi pod ktorým ležali Srbi, Chorváti, moslimovia, rímskokatolíci, pravoslávni, okolo starých stećakov stáročia ukrývajúcich históriu, ľudí, ktorí v minulosti možno stáli proti sebe a teraz všetci v pokoji nekonečna ležia vedľa seba. Je tu ticho, hladíme múry minulých časov a z chladu kamennej opuky načúvame príbehom dávna. Cvrlikanie cikád nám pripomenulo aj vyhrávanie v žalúdkoch a tak sme sa vybrali ďalej. Obed a potom pevnosť v Knine.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski

.

.