pravda krásy

…a tak sme tam chodili medzi tými modlitbami, medzi tichými, pokornými poďakovaniami, trúchlivými nárekmi, v tráve i snehu. A ukrižovaný sa na to pozeral z kamenných i železných krížov. Niekde mal na pleciach a na hlave trochu machu, inde zas pre hrdzu už ho ani nebolo poznať. Naklonený do boku, až k zemi, dlho ho nemal kto vyrovnať, ležiaci na chrbte pozeral tam, kam tí so vzopätými dlaňami hľadia už tisícročia a len hromy do nich odtiaľ bijú. Keď slnko zasvieti, odrazilo sa na ich tvárach, aby ich znova do zeme vryli, kým im ich otlačok voda Váhu nezoberie. Kríže na hroboch, kríže bez hrobov, spasiteľ bez nôh i bez kríža v snehu, len suchá tráva okolo z biela vytŕča. Ale dole, pod tým snehom, pod tou trávou, pod zemou, ktorú tu po tisícročia vody Váhu zatápali, tam ležia všetci z Pominovca. Z dediny už neostalo nič, ale pokiaľ má kto položiť kvietok ku krížu, pokiaľ je, kto zapáli sviečku za minulých, i Pominovec je. A ako vztýčený prst pamäti v strede čistý v jednoduchosti kostol sv. Jána Krstiteľa.

Keď máme cestu domov smerom od Považskej Bystrice a nutne sa neponáhľame, ponáhľame sa zväčša tam, späť je to už voľnejšie, teda keď ideme smerom do Bratislavy, tak v mnohých prípadoch zídeme z diaľnice na pravú stranu od Váhu. Na paralelnú cestu vedúcu cez Púchov, Lednické Rovne, Pruské, Bohunice… a tam za Bohunicami je odbočka doľava cez železničné priecestie, poľnou cestou ku kostolu sv. Jána Krstiteľa v Pominovci. Pri ceste je odbočka označená smerovkou a tak je to vcelku ľahké nájsť. Kostol je vidieť aj z cesty, ale len vtedy, keď viem kde je. V rovine, medzi niekoľkými stromami a kríkmi, ktoré ho v lete zakrývajú a v zime okolo neho vytvárajú len akúsi abstraktnú sieť. V doline medzi dvomi pohoriami, ktorú po veky brázdi Váh a z ktorej na jednej strane vystupujú Biele Karpaty s krásnymi, divokými, krasovými Vršateckými bralami a na druhej strane rieky mierne zvlnené Strážovské vrchy. A osudová rieka. Tam pri nej pred stáročiami postavili tí v Kristu, niekedy v dvanástom storočí románsky kostolík zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi. Jednoduchý, jednoloďový s polkruhovou apsidou a vstavanou vežou na západnej strane a emporou pre panstvo vtedy. Mágia toho miesta nesporne priťahovala vyznávačov i hlásateľov božstiev už omnoho skôr, ako sem prišli šíritelia viery Kristovej a tak sa pod základmi kostola sv. Jána našli fragmenty minulej stavby. Pre pár rokmi sme sedeli pred vstupným portálom s reštaurátorom Mariánom Kelešim, na ktorého som len náhodou natrafil pri jeho prenádhernom reštaurátorskom dialógu s majstrami, tvorcami stredovekých fresiek v kostolíku. Bol učupený pri múre kostola, sám, v tichu, len on a stredoveký maliar fresiek kdesi ako fluidum v priestore a pomaly, veľmi pomaly sa odhaľujúci obraz apoštolov a nad nimi tróniaceho Krista na stene. Akoby splynuli do jedného. Ten terajší tvorca vedený vedomím o tvorbe toho minulého a obdarený jedinečným darom možnosti cestovania v čase. Marián mi o tom neustálom rozhovore rozprával. Hovoril mi o každej vete, o každom centimetri odkrytého obrazu fresky. Závidel som mu tie cesty do neznáma histórie a spomeniem si na to pri každej následnej návšteve kostola sv. Jána Krstiteľa v Pominovci.

Vlastne ani nevieme kedy zanikla obec, či osada Pominovec. Legenda hovorí, že Váh, ktorý sa každý rok vylieval zo svojich brehov a zaplavoval okolitú rovinu, odnášal som sebou ťažko dorobenú úrodu z polí, ale ničil aj hlinené domy v dedine. Jeden rok sa miestnemu pastierovi prisnil sen, že príde veľká voda a odnesie celú dedinu. Pastier bol chudobný, mal len sedem oviec a ráno vyrozprával svoj sen susedom a varoval ich pred veľkou vodou. Sám odišiel so svojou rodinou a siedmimi ovcami do vyšších kopcov smerom k Vršatcu. Dedinčania pastiera nepočúvli, ostali a vysoká, divoká voda rozvodneného Váhu odniesla všetko, čo v dedine bolo. Z dediny neostalo nič len kamenný kostol. Všetko sa pominulo a preto sa odvtedy tomuto miestu nehovorí ináč ako Pominovec a miestu, kam sa uchýlil pastier s rodinou Sedmerovec, Sedmero oviec.

Keď sme sa vracali po vlastných stopách v snehu, nedalo nám to, aby sme sa neotočili raz, dva, tri razy, aby sme sa presvedčili, že kostolík je stále tam. V strede cintorína. Zmenšujúci sa diaľkou. Ale je tam. V Pominovci. Lebo aj my sme tam zapálili sviečku. Lebo pokiaľ má kto zapáliť sviečku pri kostole, pokiaľ tu niekto zanechá stopu v snehu, alebo v blate, pokiaľ má kto nasávať na jar mámivé vône líp pri kostole, pokiaľ si má kto ľahnúť do vysokej trávy medzi starými hrobmi a sledovať ubiehajúce biele mračná po modrej klenbe a kolíšuce sa zlaté kotúče slnečníc, Pominovec tu je.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski