Človek môže opustiť svoje rodisko a musí opustiť čas svojho detstva. Ale aj jedno aj druhé by v ňom malo navždy ostať, oboje by mal v sebe niesť. A odtiaľ by mali viesť všetky jeho cesty, odtiaľ by sa mal pozerať. Vždy a na všetko. Ako deti sme si vedeli vytvoriť svoj svet dobrodružstiev a romantiky na veľmi malom priestore, ktorý  v mnohých prípadoch nemal nič spoločné s vysnívanými krajinami o ktorých sme čítavali v románoch, alebo cestopisoch. A tak pri rodinných výletoch s naším otcom, ktorého spomienky na skautskú mladosť priťahovali do prírody, sme si vytvorili svoj svet dobrodružných predstáv. Zo stromu, ktorý asi eróziou padol cez potok v lese, vyrastali ďalšie konáre smerom hore, sme si dokázali v predstavách vytvoriť nepriechodný prales Yucatánu. Spolu s Lovcami orchideí Františka Flosa sme prežívali nebezpečné dobrodružstvá pri hľadaní vzácnych kvetov. Inokedy sme kráčali „Po stopách dobrodruha“ Richarda Halliburtona a prežívali nebezpečné úskalia nepoznaných svetov na malom, trávnatom priestore za garážami, alebo v priestore budúceho staveniska, kde sa vybagrované jamy naplnili vodou a vytvorili Strieborné jazero, alebo Grand River a zarastené kopce hliny sa premenili na Jelenie údolie  medzi vrchmi Rocky-Mountain, kde sme sa ukrývali pred znepriateleným kmeňom Yamba-Utahov. To všetko a ešte omnoho viac sa so mnou nesie doposiaľ. A tak, aby som našiel poklady, stačí pohladiť Aladinovu lampu, alebo jednoducho ísť po stopách Epochálnych výletov pána Broučka a preniesť sa do dôb, kedy dámy nosili krinolíny s vlajúcimi farebnými stuhami, všadeprítomnými krajkami a páni habit á la francaise s bohatými parochňami, predháňajúcimi sa svojou extravaganciou. A to všetko zahalené do omamných oblakov parfumov a púdrov vznášajúcich sa priestormi zámkov, rafinovaných záhrad a parkov. Medzi obyčajný ľud poddanský sme sa akosi nedostali.

Nie je to ďaleko, zámok rodu Žerotínov vo Valšskom Meziříčí v Zlínskom kraji na Morave. Stavať ho začal zrejme Jan z Pernštejna okolo roku 1538, vtedy nad Rožnovskou Bečvou. Teraz stojí v podstate v centre Valšského Meziříčí. Zámok dokončili páni Žerotínskí asi v roku 1548 ako jednoposchodový objekt rozsahu dnešného severného krídla. Počas tridsaťročnej vojny bol zámok, ako ináč, niekoľkokrát vydrancovaný a keď v roku 1648 mesto napadli Švédi, časť zámku a mesta vyhorelo. Je smutnou iróniou, že vojny prispievali k obnovám a v mnohých prípadoch zveľadeniu zámkov. Obydlí nevoľníckych vrstiev sa to samozrejme netýkalo. Tam to ostalo len pri tej smutnej irónii. A tak František Ludvík zo Žerotína dal hneď po vojne zvýšiť budovu o jedno poschodie a fasádu otočenú do nádvoria dal vyzdobiť arkádami. V barokových prestavbách potom ešte pokračovala jeho žena Ludvika Karolína a Michal Josef pochopiteľne tiež zo Žerotína. Ten prestavbu ukončil.

Pri kase nás privítal mladý sprievodca, ochotný nás sprevádzať, ale keď som mu zvestoval, že som si celú históriu naštudoval, tak sa obmedzil na základné údaje. No po chvíli som sa k nemu vrátil z druhej sály s otázkou, čo je z vystaveného mobiliáru originálne, zasvietili mu oči a podrobne vysvetľoval príkoria období od napoleonských vojen až po rok 1945, ktoré sme síce poznali, lebo vykrádanie je akosi príznačné aj pre historické pamiatky bývalého Horného Uhorska, ale určité nuansy ti predsa len boli. Nazreli sme aj do kaplnky zasvätenej Smrteľným úzkostiam Ježiša Krista, vyzdobenej freskami pravdepodobne vytvorenými popredným moravským maliarom obdobia baroka Josefom Ignácom Sadlerom. Okolie zámku zdobila od 17. storočia kvetinová záhrada vo francúzskom štýle, po ktorej ostalo len úbohé torzo na nádvorí zámku. Počas napoleonských vojen bola tu zriadená vojenská nemocnica. A potom to už so zámkom išlo dolu kopcom. V roku 1815 ho kúpil barón František Josef Kinský, ale dediči sa oň starali pramálo a predali ho rakúskej korune v pomerne schátralom stave. Následne, 1855, tu bola zriadená ženská väznica, kvetinová záhrada bola zmenená na zeleninovú a o interiéry sa postarali histórie a kultúry chtiví nájomníci. V roku 1913 chcel biskup Bauer v zámku ustanoviť sídlo ľudovej strany, ale svetová vojna si vyžiadala lazaret pre ranených a biskup Bauer svoj cieľ dosiahol až po vojne. Aké prozaické, umiestniť do honosného monarchistického zámku ľudovú stranu. Nuž a ako ináč, po roku 1945 sa dostáva zámok do majetku mesta a jeho kultúrnych zariadení.

Jar sme ešte len túžobne vyhliadali a jej vône sme skôr vyvolávali, ako reálne vnímali. Ale to krásno bolo vidieť a aj cítiť zámkom, ktorého obnova ešte stále pokračuje a napriek tomu nás expozície preniesli do pompézna dôb minulých. Uchovali sme si ho a pocity vznešenosti sme potom trochu premiešali s vôňou kávy na Mostnej v Čokoládovni. Ešte sme zablúdili k zámku a parku Kinských, ale to inokedy…

text, foto © Peter Krivda Soliwarski & http://www.info-vm.cz/zamek-zerotinu/os-2960