…tak som si teraz akosi spomenul na rozprávky môjho detstva. Počúvali sme ich z rádia, alebo lepšie povedané z rádií. Mali sme to tak rozdelené. Večer rozprávku na dobrú noc, ktorú nám rozprávala „teta Viera Bálintová“ so svojím čarovným hlasom, sme počúvali v kuchyni, kde sme mali na polici rozhlas po drôte. To bolo také zvláštne rádio, ktoré bolo pridelené každej rodine, zavedená prípojka a to rádio malo len jednu možnosť voľby a to hlasitosť. A v nedeľu ráno sme počúvali nedeľnú rozprávku, to už bola taká dlhšia rozhlasová hra, ktorú sme počúvali z veľkého rádia, ktoré mali rodičia v izbe a na tom rádiu sa už dali voliť rôzne stanice a malo to také zelené magické oko a vrchná doska, keď sa zdvihla, tak tam bol ukrytý gramofón. Z toho gramofónu sme občas tiež počúvali rozprávky zo šelakových platní, ktoré tak trochu šušťali a niekedy aj preskakovali. Spomínam si na rozprávku O troch somároch. Keďže sme traja bratia, tak nám to otec kúpil, asi aby sme sa trochu poučili. Lebo z rozprávok by sa mali ľudia poučiť.
Ale rozprávky nestačia, mnoho vecí nestačí k poučeniu ľudí. Sme akosi uspôsobení k tomu, že sa radi necháme klamať. História je ako kopírovací papier, vždy nanovo a nanovo ozdobený pozlátkou klamstiev, navoňaný zvodným parfumom lží, prekrútený mamom chimér podvodu. A na ten začiatok, tam kdesi, kde je položené prvé slovo, na ten úplný začiatok, už cez tie klamstvá a lži a podvody nedovidíme. Radi počúvame o múdrych, dobrých a spravodlivých „kráľoch“, o krásnych a láskavých „princeznách“, radi počúvame o silných, odvážnych za pravdu sa bijúcich hrdinov „kováčov, alebo obuvníkov“. Ale všetci tí „krásni a spravodlivý a láskaví“ celú históriu stavali kamenné múry, hradby a hrady. Keď sa začali navzájom báť. Jeden druhého. Stavali kolové, hlinené, kamenné hradby, valy, múry. Začali stavať okolo seba všetko možné, čo im pomohlo odlúčiť sa od iných. Človek zrejme od času, keď začal hromadiť majetok, začal sa oň báť. A bál sa aj sám o seba. Majetok mal z človeka urobiť silného. Silnejšieho ako ostatní, čo majú menej, alebo žiadny majetok. A tí, čo nemali majetok závideli tomu majetnému. Aj oni chceli byť silní. Aj oni chceli ovládať, vládnuť. Aj oni chceli mať veľký majetok, ktorý im k tomu dopomôže. A tak si chceli ten majetok vziať tam kde bol .
Ale ten majetný, ktorý ten majetok mal, ho len tak ľahko nechcel vydať. On chcel tiež vládnuť. Nedal a ohradil sa. Postavil múr, hradby, hradisko, hrad. Stále väčší a silnejší. Neprekonateľný. Celé stáročia ľudia hrabali majetky a hromadili ich za hradbami. Ale prišli silnejší a zborili tie hradby, zobrali si ten nahrabaný majetok a priniesli ho k svojmu nahrabanému majetku. A medzi tým, ako tak kradli, vraždili, pálili a ničili a opäť kradli, medzi tým sa vyhlásili za niečo výnimočné. Chceli vládnuť a tak museli byť niečím výnimočným. Vyhlásili sa za vladykov, kniežatá, šľachtu, kráľov. A ďalej kradli, vraždili, pálili a ničili. A zvláčali majetky tých, ktorým to ukradli a ktorí ho tiež pôvodne niekde ukradli a tiež pôvodne zvláčali za svoje hradby a múry. Potom, keď už takmer neboli žiadni králi, vladykovia, kniežatá ani šľachtici, potom, keď už ostali len v niektorých krajinách, ako v múzeu, prišli iní zlodeji, vrahovia, výpalníci a násilníci. Aj oni chceli mať veľký majetok, aj oni chceli vládnuť, rozkazovať a ovládať. Presvedčili slušných ľudí, že ich potrebujú a postavili sa na ich čelo. A kradli, vraždili, pálili a ničili. Hrabali majetky a prevláčali ich za nové múry. Aby im slušní ľudia verili, že kradnú, vraždia, pália a ničia v mene spravodlivosti, povedali im, že ti druhí sú vrahovia, zlodeji, výpalníci a ničitelia a postavili medzi nich múr. Asi ten najohavnejší v dejinách.
Nepostavili ho len medzi štátmi a národmi. Postavili ho hlavne medzi ľuďmi. Každý deň im hovorili, že tí na druhej strane múru sú zlodeji, vrahovia, výpalníci a ničitelia. Každý deň ráno aj večer. V škole aj v práci. Všade, kde sa pohli. A slušní ľudia im skoro uverili. Ale medzi nimi sa našli ešte slušnejší a tí sa raz vzopreli a zamávali tým slušným ľuďom na druhej strane múru. Zamávali im na pozdrav a tak naznačili, že sú slušní, len im niekto vnucoval nepravdy a lži. A tí druhí im odmávali a pochopili, že aj im hovorili ich vodcovia nepravdy a lži. Povedali, že už nechcú medzi sebou múr. Múr nešťastia, odlúčenia, smútku, múr klamstva a nepriateľstva. Zbúrali ten múr. Na celom svete ho zbúrali slušní ľudia a podali si vzájomne kvety. Miesto múrov postavili medzi sebou mosty. Slušní ľudia chvíľu žili v nádeji, že sa konečne dá žiť bez múrov. Ale opäť prišli ďalší, túžiaci po moci a majetkoch. Znova začali kradnúť, vraždiť, páliť a ničiť. A hrabať majetok za nové múry. Opäť postavili múry okolo svojich sídiel, majetkov, opäť postavili múry medzi sebou a slušnými ľuďmi…
Keď začali kvitnúť orgovány a v meste boli vysadené záhony rôznofarebných tulipánov, keď sa za mestami na rozľahlých lánoch polí akoby rozlialo more zlata v žltej repky olejnej s medovou vôňou, vybrali sme sa po rokoch opäť do rozprávkova hradu Bouzov na Morave. Ten kraj Vysočiny je predsa len o niečo severnejšie ako Naša Bratislava a tak aj jar tu bola ešte trochu menej rozvášnená. Stromy ešte nemali korunu naplnenú lístím a tak aj veža Bouzova sa objavila skôr ako minule, keď sme tu boli v lete a koruny rozsochatých stromov nepriali veľmi výhľadom. Hrad ako kulisa k nejakej krásnej rozprávke režiséra Václava Vorlíčka, alebo Bořivoja Zemana. Tak dokonale čarokrásny, že nemohol byť reálny. On teda reálny je, ale to jeho čarokrásno a romantično mu bolo dané takpovediac účelovo. Ale samozrejme my rojkovia a fantasti sme sa tým nedali zmiasť.
A tak sme prechádzali všetkými tými úžasnými priestormi a „kochali“ sme sa prenádhernosťou, sledujúc pozorne ukazovák sprievodkyne, ktorá síce trochu uzimená, lebo ešte ani zďaleka sa nedalo hovoriť o nejakých horúčavách, ale o to s väčším elánom nás prevádzala všetkými etapami prestavieb hradu od 13. storočia s majiteľom Búzom z Búzova, následne pánmi z Vildenberka, margrófom Joštom až po rád nemeckých rytierov, ktorí hrad kúpili v roku 1696 od Podstatkých z Prusinovic. Súčasnú podobu hradu dostal veľmajstrom rádu Eugenom Habsburským, ktorý ho prestavoval a prerábal a dostavoval a zdobil do roku 1910 až do súčasného vzhľadu. Tak mi napadla znepokojivá myšlienka, ako by asi teraz vyzeral hrad Bouzov, keby už v časoch prestavieb veľmajstrom Eugenom zasahovali do „obnovy“ pamiatkové inštitúcie. Ale …….rozprávky predsa nemôžu byť pravdivé, alebo nepravdivé. Rozprávky jednoducho sú a je nádherné, že ešte stále sú aj rozprávkari. Je skvelé, že bol rozprávkar Eugen Habsburský……
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty