pravda krásy

S trochou nostalgie a spomienok sme sa po rokoch vracali na Moravu do Slávkova u Brna. Pamätám si, že vtedy sme tu boli v zime asi hneď po Novom roku. Nebol sneh a všetko bola také akési nevľúdne. Aj to mestečko, teraz presvietené slnkom, bolo vtedy šedé a chladné. Slnko, svetlo, farby, vône, mesto, zámok zmenia náladu a pohľad. Len jedno sa mi akosi nezmenilo. To, čo sa vybaví snáď každému aspoň priemerne sčítanému v dejinách. Bitka pri Slávkove, bitka troch cisárov, Schlacht von Austerlitz…v literatúre uvádzaná ako jedna z najslávnejších bitiek na českom území. Dávame si kávu pod pompéznosťou jedného z najmohutnejších barokových zámkov na Morave a akási sláva bitky sa mi zdá biť prinajmenšom nepatričná. Bola slávna pre tých, ktorí v bitke padli ? Bola slávna pre tisíce, ktorí túžobne očakávali návrat svojich z vojny ? Nie je paradoxné, že vlastne slávnou je len, tak ako všetky bitky, pre vojnových zločincov, ktorí sú tak zvrátene nazývaní veľkými vojvodcami. Nie veľkými, žiaľ z môjho pohľadu len zločincami. Aj Napoleon. A ak nie, tak zrejme o pár rokov budú naši potomkovia velebiť aj Hitlera ako skvelého stratéga a dobyvateľa. Ale káva bola skvelá. Grandiózny nástup jemným návrším cez vstupnú bránu na nádvorie, prostredníctvom ktorého sa nám otvárajú ako náručie v plnej miere barokovej monumentálnosti krídla zámku. V 13. storočí na tomto mieste už existovala komenda, územie radu nemeckých rytierov na ktorom bol potom v 16. storočí vystavaný štvorkrídlový renesančný zámok s hranolovou vežou. Po tom čo v slávkovské panstvo kúpil Oldřich z Kounic dochádza k postupným prestavbám a zveľaďovaniu zámku. Podnet k barokovým prestavbám dáva v 17.storočí Dominik Ondřej Kounic a prácami poveruje talianského architekta Domenika Martinelliho, ktorí svojimi návrhmi zasiahol aj do tvaru mesta a farského kostola. Martinelli si k tvorbe prizval ďalších talianov, maliara fresiek Andreu Lanzaniho a štukatéra Santina Bussiho. Sochárske teátro plastík v interiéroch aj v parku vytvoril Giovanni Giuliani. Po smrti Dominika Ondřeja sa dedičom stáva Maximilián Oldřich a ten dostavbu zámku zveruje I. V. Valmaddimu, ktorý z časti mení Martinelliho koncepciu v záujme vyššej pompéznosti a honosnosti najmä spoločenského sálu a najmä vstupného priečelia. Dokončenie zámockého komplexu je zásluhou Václava Antonína kniežaťa z Kounic, najvýznamnejšieho predstaviteľa rodu, dostavbou zámockej kaplnky sv. Kríža v roku 1769. Po smrti posledného potomka rodu Kounic, grófa Eugena prechádza zámok v roku 1919 do majetku rodu Pálffy a po druhej svetovej vojne do majetku štátu. Expozíciami zámku nás sprevádzala jedna z mála sprievodkýň, ktorá nás neupozornila na úchvatnú vec, že keď sa pozeráme na portrét V.A. baróna z Kounic, máte dojem, že sa na vás pozerá nech stojíte na ktoromkoľvek mieste v miestnosti, alebo vyhla sa aj  ďalšej zaužívanej praktiky sprievodcov, dávať hosťom hádanky. „Kto uhádne k čomu slúžila táto nádoba schovaná trochu pred zrakmi ? Je to nádoba na umývanie, alebo na víno, alebo…chi,chi,chi, áno je to nočník…“  Je samozrejme viac odskúšaných praktík ako uviesť návštevníka do trápneho pomykova, ale naša sprievodkyňa sa tomu vyhla. Aj za to sme sa jej chceli poďakovať, keď sme sa pri východe lúčili. Na prízemí zámku je príjemná kaviareň, alebo cukráreň, lebo ponúkajú tam aj zákusky, ktorým sme sa samozrejme nevyhli. No sadli sme si už vonku na terase a k tomu sme prizvali aj Arésa, ktorý nás zatiaľ trpezlivo čakal v tieni obrovského stromu. Zamatová chuť kávy sa miesila s orieškovo gaštanovou zákusku a navrch šľahačkou podmanivých dlhých pohľadov do parku, ponad fontány a biele sochy. Keď sme sa potom prechádzali okolo antických mítických postav z hladkého mramoru, osviežili sa pri bazénoch vysoko vystrekujúcich fontán, sledovali sme mladých ľudí ako si aspoň na chvíľu na čerstvom vzduchu odložili rúška, tešiac sa z krásy slnečného a voňavého života bez ohrozujúcej pandémie. Ešte sme sa aspoň na chvíľu schovali do šera korún mohutných stromov anglického zámockého parku, ešte sme ich pohladili, objali ich kmene a pomaly sme schádzali okolo zámockého múru ku klasicisticko-empírovému kostolu Vzkriesenia Pána obklopeného zeleňou impozantných líp. A keďže už bolo hlboko po obede, zastavili sme sa ešte raz pod zámkom v reštaurácii, ako ináč U Bonaparta.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski  & Wikipédia