pravda krásy

…keď vstupujeme do historických miest, hradov a zámkov, máme pocit, akoby sme prechádzali tou pomyselnou „bránou času“. Pocit, pri ktorom vidíme svoju ruku prechádzať chvejúcou sa oponou hranice „zeme nezeme“ a dlaň a prsty už sú „tam“ a naše telo je ešte „tu“. Potom nesmelo vstúpime do priestoru historična, krásna a čarovna, kráčame po kamennej dlažbe gotiky a renesancie s očakávaním toho, čo je za rohom. Pri každej ceste hľadáme podvedome miesta, ktoré dobre poznáme z dávnej minulosti zakrytej hmlami zabudnutia. Nachádzame niečo, čo sme už videli, čo sme už zažili, kde sme už boli, zažívame déjà vu. Nevieme to vysvetliť a väčšinou ani nijako zvlášť nehľadáme príčinu…Sny sa prelínajú s realitou a niekedy je fajn nehľadať hranicu medzi „fluidom a pevnou zemou“. Niekedy je krásne preniknúť do priestorov voňajúcich dávnou históriou a nepátrať po receptoch možností tajomných ciest časom. Keď sme sa vybrali do Topoľčianok k zámku, ktorý tu stojí na základoch obrannej pevnosti , vodného hradu z 13. storočia, cítili sme vône, ktoré sme mali uložené v depozitoch spomienok z minulých návštev. A je vlastne dobre, že sme sa ani tak nepachtili za novopoznaním interiérov zámku, ktoré sme už mali pochodené a napozerané.  Aj keď to vlastne zabránilo ani nie tak naše chcenie, ale v podstate realita skutočnosti, na ktorú sme v priestoroch nádvoria zámku naďabili. Najprv sme chceli prejsť monumentálnym vstupom centrálnej kruhovej vstupnej haly do renesančného, arkádového nádvoria. No vrátila nás akási podivná plastová stena, ktorá bránila priechodu do nádvoria. Chuť na kávu nás preto nasmerovala k bočnému vchodu a až prienikom cezeň sme pochopili prvotnú prekážku. Niekto z miestnej honorácie chcel mať svadbu na zámku, lebo čím by sa už mohol ukázať pred obcou aby mu závideli ? Na jednej strane chcel mať svadbu na zámku, ale nádvorie sa mu zdalo zrejme príliš otvorené a tak z nezvyku na veľkoleposť zámockých priestorov si dal na nádvorí postaviť plastový stan. A tak v konečnom dôsledku miestna honorácia mala síce svadbu na zámku, ale v podstate v stane. Možno si miestna honorácia dáva namontovať aj do mercedesov motory z trabantov, lebo im chýbajú tie známe trtkavé zvuky. Neviem. Nuž oželeli sme kávu aj obed v reštaurácii zámku, ktorý bol postavený na základoch stredovekej pevnosti, ktorej výstavbu povolil Júliusovi Rúfusovi v roku 1307 kráľ Karol Róbert s výsadou ryžovania zlata v okolí. V 16. storočí bola na severnej starne pristavaná obranná veža, kvôli hrozbe tureckého nebezpečenstva. Napriek tomu hrad v roku 1536 vypálil Ján Záblatný s výdatnou pomocou tureckej jednotky. Okolo ruín starého hradu bol postupne vystavaný nový renesančný kaštieľ, ktorého súčasná podoba je však výsledkom následných rozsiahlych klasicistických úprav najmä grófom Jánom Keglevichom. V 19. storočí. Ten dal odstrániť južné renesančné krídlo a nahradil ho pompéznym klasicistickým traktom, ktorý môže byť príkladom čistého prejavu klasicistickej architektúry. Zámok slúžil v minulosti aj ako letné sídlo Habsburgovcov a potom neskôr tu letnili prezidenti novej, Československej republiky. Súbežne s výstavbou renesančného zámku vznikal na rozsiahlych pozemkoch panstva park, ktorého rozvoj v súčasnom ponímaní je neskôr spájaný najmä s menom grófa Jána Nepomuka Keglevicha de Buzin a následne s Hbsburgovcami. Tak dostáva prírodno-krajinársky park charakter v tom čase módneho anglického parku. Od roku 1921 park spravujú Štátne lesy. A tak vstupujeme do kúzelnosti prírodných priestorov, ktoré vytvoril človek na obraz svojich predstáv o kráse a dobovej estetike, dávame sa podmaniť malebnosťou scenérií, ktoré vytvárajú úžasné zoskupenia javorov a libanonských cédrov z ktorých voľne vystupujú trávnaté plochy posiate farebnými lúčnymi kvetmi, aby do nich opäť vstúpili mohutné stromy ginka dvojlaločného, alebo mohutných bukov červenolistých. Romantično ešte snáď stále voňajúce parfumami pánov a dám v hodvábe a brokáte krinolín frivolne točiacimi slnečníkmi na pleci nad cylindrami pánov, v jemnom opare púdrov na vysypaných chodníkoch parku je akosi stále cítiť. Alebo to len chceme cítiť. Keď sme prechádzali nádhernou alejou bukov, cez krvavočervené listy ktorých presvitalo slnko, sedela tam na lavičke so sklonenou hlavou. Najprv sme videli len jej siluetu a nevdojak mi pripomenula jednu sochu, s prepáčením od Jána Kulicha, Dievčatá, ktorá je pred školou na Teplickej ul. v Bratislave. Ale silueta čítajúcej sa pohla, keď začula naše kroky. Akoby tam patrila, akoby bola súčasťou tej umelo vytvorenej prírodnej nádhery s malými romantickými altánkami, jazierkami, plastikami dobovými i súčasnými. Nevdojak som si uvedomil, že mám tak trochu strach, že tieto parky, tieto oázy nádhernej vegetácie, arboréta, čoraz viac začínajú pripomínať to, čo v ríši zvierat znamenajú zoologické záhrady a v tradičnej architektúre skanzeny. Žijeme vo svete umelo vytvorených priestorov, ako nahrážok toho, čo sme zničili. Niekedy mám pocit, že človek si takto kupuje odpustky za svoje činy voči prírode. Ale veď ako napísal Lynn Townsend White, Jr. „Osud Zeme bol spečatený už v siedmom storočí nášho letopočtu vynálezom pluhu s postrojom pre ťažné zviera. Tento nový nástroj sa „vrhol na pôdu ako dýka“ a obrábanie pôdy sa premenilo na ekologickú vojnu. Najprv bol človek súčasťou prírody a teraz sa stal jej vykorisťovateľom“. No, nech je to akokoľvek, v centre Topoľčianok sme našli vynikajúci hostinec. Pri dobrom obede sme si ukladali precítené i videné do depozitných slojov spomienok a opäť som si uvedomil, aké je dobre v tomto čarovne niekoho držať za ruku. Niekoho, komu môžeš ukázať krásno, niekoho, komu môžeš povedať o vôňach, ktoré cítiš, niekoho, koho sa stačí len dotknúť končekmi prstov, aby bolo všetko povedané. A ďalej objavujeme tajomno toho, čo je za najbližším rohom….

text, foto © Peter Krivda Soliwarski