Sadol som si na malý štokerlík v rohu a tak trocha s pokorou som otvoril starú knihu, ktorá ma sprevádzala v určitom zmysle celým životom. A teraz, už neviem po koľký raz som tú knihu, spolu s mnohými inými premiestňoval z police na inú policu v snahe urobiť miesto pre novšie, nástupnícke. Cervantesov Dômyselný rytier Don Quiote da la Mancha. Už len vyslovenie toho mena je čarovné. Vydanie z roku 1953, ale čo je podstatné s ilustráciami Gustava Doré. Fantastické. Tie ilustrácie sú pre mňa možno podstatnejšie ako samotný písaný dej. V útlom veku, ešte som nevedel čítať, ale vyťahoval som tieto dva diely Dona Quiota z rodičovskej knižnice, uvelebil som sa na zemi a dlho, predlho som prežíval tajomné, záhadné a čarovné dobrodružstvá „rytiera smutnej postavy“ vnorený do úchvatných ilustrácií Gustava Doré. Môj detský svet sa vstupom do ich sveta vyhraňoval svetom pomäteného Dona Quiota. A pod každým obrázkom bol krátky sprievodný text, ktorý nás mal priviesť k deju knihy. Pri týchto textíkoch som začal niekde slabikovať. Bol som nesmierne zvedavý čo odkrývajú.
Čo skrýva ten podivný obraz bláznivého starca sediaceho v ohromnom ušiaku, kresle s vysokým operadlom a vystupujúcimi podperami na hlavu ako uši, mávajúceho v priestore mečom nad hlavou, obklopený obrnenými rytiermi, krásnymi dámami, drakmi, obrami a všadeprítomnými rozhádzanými knihami opisujúcimi slávne rytierske dobrodružstvá. Fantastický svet snívania, ktorý som potom trochu neskôr zažíval v podobnom kresle ako mal Don Quiote, ale u nášho strýka Laca. Ako som už niekde povedal, podobné kreslo mal už len najslávnejší detektív Sherlock Holmes. V tom kresle som sa dostával do rôznych svetov strýkových kníh a fantastických prvorepublikových rodokapsov. Ja viem, možno to bola pokleslá literatúra, ale ako by povedal s neopakovateľne nevinným úsmevom Kornel Földvári, krásna nie ?
Tam som cválal po nekonečných planinách prérií divokého západu, predieral sa džungľou dažďových pralesov Amazónie a prežíval dobrodružstvá so stroskotancom Robinsonom Crusoe na pustom ostrove, ktoré ilustroval famózny Zdeněk Burián a tiež s popiskami, ktoré ma uviedli do deja. Človek, ktorý chce vytvoriť krásny svet, predsa musí vedieť nádherne snívať. Sen je svet, ktorý nosíme neustále so sebou, svet do ktorého vstupujeme, keď aspoň na chvíľu unikáme pred reálnom a niekedy sa nám podarí vtiahnuť do toho sveta snov aj niekoho iného, kto je oddaný zdieľať a spoločne rozširovať tie sny. Väčšinou bez predpokladu ich zreálnenia. Vlastne sen je len dovtedy snom, kým sa nedá premeniť na realitu, lebo keď o tej možnosti vieme vopred, tak to nebol sen, ale želanie.
Ťažko odhadnúť či bývalí majitelia hradu Bítov, jedného z najstarších a najromantickejších hradov v Česku postavenom na sútoku riek Dyje a Želetavky na skalnom brale už, podľa nálezov, v 8. a 9. storočí najprv ako drevená pevnosť a oporný bod Přemyslovcov. Neskôr, v 12. storočí bola daná správa hradu do rúk kniežaťa Konráda Ota. V tom čase pod mocenský dohľad hradu spadá veľká časť Moravy a východných Čiech a ako doklad tej doby sa zachovala najstaršia kamenná stavba hradu, románska veža s britom. Podľa zakladajúcej listiny kapituly v Starej Boleslavi bol hrad Bítov založený kniežaťom Břetislavom I. a po vymretí Přemyslovcov prechádza do rúk staropanského rodu Lichtenburgovcov. Koncom 13. storočia, kedy získava hrad Reimund von Lichtenburg dochádza k významným prestavbám a rozširovaniu hradného areálu. Následne sa tu vystriedali Wolf Stein zo Schvarzenau.
Začiatkom 15. storočia Bítovské panstvo kúpil Fridrich Jankovský z Vlašimi, jeden z najsilnejších moravských šľachticov tej doby. Zásluhou jeho syna Hynka dochádza potom k ďalším rozsiahlym dostavbám a rekonštrukciám hradu. V polovici 18. storočia po dlhých dedičských sporoch prechádza hradné panstvo do majetku starého rodu Daunov a Haugwitzov. Na začiatku 20. storočia kúpil Bítov gróf Zamojski za tri milióny korún a v roku 1912 predáva hrad knieža František Zamojski rakúskemu priemyselníkovi, sudetskému Nemcovi Jiřímu Karlovi Haasovi. Baron Jiří Haas ml. bol veľkým milovníkom zvierat a vystaval na tú dobu najväčšiu ZOO na území Čiech a Moravy. Choval veľké množstvo psov rôznych druhov a rás, ku ktorým mal osobitý vzťah. Po ich smrti ich nechával vypreparovať a tak aj teraz tvoria najrozsiahlejšiu zbierku psov na svete. Pôsobí trochu bizarne, a možno aj trochu morbídne, ale aj tí psi boli súčasťou jedného sna.
Keď sme prechádzali priestormi hradu Bítov, viac ráz dostavaného, prestavaného a nakoniec upraveného do neogotickej romantickej podoby, bola to akoby exkurzia snami všetkých tých, ktorí tu po sebe zanechali svoju stopu. Napodobenina gotiky je pekná, je až tak rozprávkovo vyčančaná, ale je to napodobenina. Mal som pocit, že prechádzame akýmsi krásnym filmom v ktorom jednotlivé sály, miestnosti hradu sú kulisami pre premietanie filmu o sne každého z tých, ktorí hrad dotvárali. Oni sú scenáristami, režisérmi i hercami a my len štatistami prizerajúcimi sa tomuto úchvatnému deju, ktorý prechádza cez stáročia, tak ako vody dole tečúcej Dyje a Želetavky. Okolité lesy boli sfarbené do zlata, pompézne, slávnostne, ako sa patrí k veľkolepým snom….. 
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
Celá debata | RSS tejto debaty