..sú tuláci, ktorí cestujú s presne stanoveným plánom a aby dosiahli svoj cieľ, ktorý si naplánovali, neuhnú zo svoje cesty. Keď sa tak zamyslím, tak to vlastne nie sú tuláci, ale povedzme cestovatelia. Lebo tuláci, my síce vieme, kde je náš pomyselný cieľ, ale keď po ceste je tak nesmierne veľa lákadiel, ktoré sa vynárajú spoza obzorov. Nádherná krajina údolia medzi […]

Každé mesto, každá obec má svoju pamäť, má svoje genius loci s neopakovateľnými prvkami architektonického a kultúrneho prostredia. Každý z nás vedie vnútorný dialóg s obrazom miesta, ktorý vytvoril čas a naša pamäť. Vtedy, alebo dnes. Odtlačok, do ktorého sa premieta pocit vznešenosti, tajomnosti, estetiky, ale aj nostalgie, prvých lások, osudových rozhodnutí, […]

…možno by sme mohli začať „v jednej z bratislavských galérií…“, ale nie, to by nebolo presné. Ináč. V jedinečnej bratislavskej Galérii Čin Čin vystavuje jedinečný výtvarník, maliar, Dávid Čársky. Možno to vyznieva trochu nadnesene, ale pri troche snahy o hodnotové sledovanie výstavných aktivít galérií v Bratislave vieme vysledovať Galériu Čin […]

…sú ľudia, ktorí vedia svojím umením otvárať ako kľúčom zámky nepoznania. Celé veky ľudstvu otvárali priestory neznáma. Odhŕňali záclonu nevedomostí, celé veky boli niekde vpredu, aby otvorili dvere a okná sviežim vetrom. Teraz chodíme v ich stopách a ohmatávaním poznaní tých stôp prichádzame ku krásnu úžasných právd. Úchvatných poznaní o tom, že […]

Každý rok, keď príde čas spomenúť si, pokloniť sa tým, ktorí mali odvahu vzoprieť sa nemeckému nacizmu, každý rok sa nevdojak zahanbím. Hlavne vtedy, keď vidím v televízii, pred pomníkmi pretŕčať sa darmožráčov a podvodníkov, ktorí bez akejkoľvek hanby tliachajú nezmysly s vencom kvetov v ruke, ktorý sme my ostatní zaplatili, tliachajú o hrdinstve, utrpení, […]

…keď vstupujeme do historických miest, hradov a zámkov, máme pocit, akoby sme prechádzali tou pomyselnou „bránou času“. Pocit, pri ktorom vidíme svoju ruku prechádzať chvejúcou sa oponou hranice „zeme nezeme“ a dlaň a prsty už sú „tam“ a naše telo je ešte „tu“. Potom nesmelo vstúpime do priestoru historična, krásna a čarovna, kráčame po […]

Človek môže opustiť svoje rodisko a musí opustiť čas svojho detstva. Ale aj jedno aj druhé by v ňom malo navždy ostať, oboje by mal v sebe niesť. A odtiaľ by mali viesť všetky jeho cesty, odtiaľ by sa mal pozerať. Vždy a na všetko. Ako deti sme si vedeli vytvoriť svoj svet dobrodružstiev a romantiky na veľmi malom priestore, ktorý v mnohých prípadoch nemal […]

…a tak sme tam chodili medzi tými modlitbami, medzi tichými, pokornými poďakovaniami, trúchlivými nárekmi, v tráve i snehu. A ukrižovaný sa na to pozeral z kamenných i železných krížov. Niekde mal na pleciach a na hlave trochu machu, inde zas pre hrdzu už ho ani nebolo poznať. Naklonený do boku, až k zemi, dlho ho nemal kto vyrovnať, ležiaci na chrbte pozeral […]

Dali sme si ešte kávu na rozlúčku s tak trochu ospalým, ale akýmsi smutným mestečkom Vrlika pod stredovekým hradom Prozor z ktorého sme zliezli. Od stolíka v kaviarni Vrlika na hlavnej ulici sa rozpadávajúce múry zdali ešte mohutnejšie ako keď sme sa ich dotýkali. Ktovie čo videl z hradieb Hrvoje Vukšić Hrvatinić, najsilnejší bosniacký feudál, ktorý dal hrad Prozor […]

…niekedy počiatkom osemdesiatich rokov dvadsiateho storočia, samozrejme, sme si s priateľmi vyrazili do Brna na vtedy vynikajúci festival grafiky Bienále Brno. Lea mala z nás vtedy jediná auto, tak sa podujala nás zaviesť. Sobota bol voľný deň a boli sme takí natešení, nedočkaví a chtiví grafického umenia, že sme pobehovali po Brnenských uliciach trochu zmätkovito, […]