pravda krásy

…sú ľudia, ktorí vedia svojím umením otvárať ako kľúčom zámky nepoznania. Celé veky ľudstvu otvárali priestory neznáma. Odhŕňali záclonu nevedomostí, celé veky boli niekde vpredu, aby otvorili dvere a okná sviežim vetrom. Teraz chodíme v ich stopách a ohmatávaním poznaní tých stôp prichádzame ku krásnu úžasných právd. Úchvatných poznaní o tom, že […]

Každý rok, keď príde čas spomenúť si, pokloniť sa tým, ktorí mali odvahu vzoprieť sa nemeckému nacizmu, každý rok sa nevdojak zahanbím. Hlavne vtedy, keď vidím v televízii, pred pomníkmi pretŕčať sa darmožráčov a podvodníkov, ktorí bez akejkoľvek hanby tliachajú nezmysly s vencom kvetov v ruke, ktorý sme my ostatní zaplatili, tliachajú o hrdinstve, utrpení, […]

…keď vstupujeme do historických miest, hradov a zámkov, máme pocit, akoby sme prechádzali tou pomyselnou „bránou času“. Pocit, pri ktorom vidíme svoju ruku prechádzať chvejúcou sa oponou hranice „zeme nezeme“ a dlaň a prsty už sú „tam“ a naše telo je ešte „tu“. Potom nesmelo vstúpime do priestoru historična, krásna a čarovna, kráčame po […]

Človek môže opustiť svoje rodisko a musí opustiť čas svojho detstva. Ale aj jedno aj druhé by v ňom malo navždy ostať, oboje by mal v sebe niesť. A odtiaľ by mali viesť všetky jeho cesty, odtiaľ by sa mal pozerať. Vždy a na všetko. Ako deti sme si vedeli vytvoriť svoj svet dobrodružstiev a romantiky na veľmi malom priestore, ktorý v mnohých prípadoch nemal […]

…a tak sme tam chodili medzi tými modlitbami, medzi tichými, pokornými poďakovaniami, trúchlivými nárekmi, v tráve i snehu. A ukrižovaný sa na to pozeral z kamenných i železných krížov. Niekde mal na pleciach a na hlave trochu machu, inde zas pre hrdzu už ho ani nebolo poznať. Naklonený do boku, až k zemi, dlho ho nemal kto vyrovnať, ležiaci na chrbte pozeral […]

Dali sme si ešte kávu na rozlúčku s tak trochu ospalým, ale akýmsi smutným mestečkom Vrlika pod stredovekým hradom Prozor z ktorého sme zliezli. Od stolíka v kaviarni Vrlika na hlavnej ulici sa rozpadávajúce múry zdali ešte mohutnejšie ako keď sme sa ich dotýkali. Ktovie čo videl z hradieb Hrvoje Vukšić Hrvatinić, najsilnejší bosniacký feudál, ktorý dal hrad Prozor […]

…niekedy počiatkom osemdesiatich rokov dvadsiateho storočia, samozrejme, sme si s priateľmi vyrazili do Brna na vtedy vynikajúci festival grafiky Bienále Brno. Lea mala z nás vtedy jediná auto, tak sa podujala nás zaviesť. Sobota bol voľný deň a boli sme takí natešení, nedočkaví a chtiví grafického umenia, že sme pobehovali po Brnenských uliciach trochu zmätkovito, […]

…od detstva som poznával ten kraj a doposiaľ cítim vôňu miest, kam sme chodievali s rodičmi, tetkou a ujkom, ktorí tu žili. Doposiaľ si obnovujem v pamäti veľkú parkovú dámsku topánku osádzanú červenými kvetmi v trávnatom kruhu, ktorá nás vítala pred železničným nádražím mesta a ktorá stále víta ďalších prichodiacich do Partizánskeho. Na konci námestia […]

…keď prechádzame k vzdialenej histórii akosi symbolicky , akoby akousi tajomnou bránou, podivnou cestou, zdanlivo nekonečnou kamennou stenou z oboch strán, cez ktorú nie je vidno nič. Nič z toho čo nás očakáva, nič z toho kam ideme. Nesmierne množstvo kamenia a nepredstaviteľné množstvo driny. Stále máme akýsi nepríjemný pocit, že cestička medzi skalnatými […]

′′ Sen, ktorý snívate sami, je len sen, ale sen, ktorý snívate s niekým spolu, je už realitou.“ John Lennon Po chvíľke váhania sme zaparkovali na malom námestíčku pri pošte a mestskej polícii o ktorom sme neskôr na tabuli prečítali, že je Tyršovo. Na druhej strane cesty v malom parku sedí na kamennom podstavci kamenný lev. Dosť veľký lev je to a bolo […]